Týmto sa chcem oficiálne ospravedlniť všetkým susedom za to, že v nočných hodinách sme grgali a prdeli vo výťahu.

Asi také niečo by sa patrilo, keby som mal v sebe kúska slušnosti, no ja som tak neučinil. Dnes, obúchaný dôsledkami aj tohto môjho grobianstva viem, že som sa ospravedlniť mal. Teda touto cestou tak činím dodatočne, aspoň v duchu.

Nezabudnem ako si ma náš dobrotivý, staručký šéf katedry, profesor Bobek, zavolal na koberec.

„Čo nám to robíš, synak? Prišlo na Teba udanie!“

Načo mi vtisol do ruky Á-štvorku. Nemohol som prehliadnuť obsah vytlačený na ihličkovej tlačiarni, konským širokým písmom, z editora T602. Jasné, niekto zo školy referoval  o našom nechcenom chuligánstve v nočných hodinách.

Stalo sa to pri návrate z tréningového víkendu, na Rohačke. Prvý deň vyhral Jano. Vyniesol krídlo nahor až trinásť krát. Dušan s Kačabom zo desať a ja len osem krát. Nemýľte sa. Čím viac človek nosil hore svahom, tým menej času strávil vo vzduchu. Nebudem machrovať, veď v tej dobe som bol už inštruktor lietania. Patrilo sa udržať vo vzduchu najdlhšie. Kačabo bol z Plzne, akurát v poslednom ročníku na spojovacej fakulte. Hoci vyzeral skromne, mal už aj Trabanta, frajerského kombíka, bez farebného rozlíšenia.

Toť nedávno sme ho vyvalili do garáda, keď sme valili z Revišníka, od Orecha na kopec. Také lietavično sa strhlo nad Žaškovským dielom, až nám „handrenalín“ sám plynový pedál stláčal. Rozjarene som na Kačabu za volantom zareval, zo zadného zicu:

„Kačabo, tady je zima, vole!“, načo ho Dušan pľasol po kolene, len tak zo srandy. Že to bolo nevhod sme sa presvedčili okamžite. Rachot, smrad prach, celý svet sa nabok obrátil. Z trojdverového trabanta sa zle zo zadu vystupovalo, ale mňa vyhodilo zadnými dverami. Sedím si takto v pŕhľave, v garáde na kraj cesty a rozmýšľam čo sa stalo.

„O čom sme to hovorili?“

Opáčim nahlas, ale skôr len tak pre seba. Otočím sa a za mnou, v smere jazdy hore brehom, tlačí Dušan s Kačabom milého Trabiho. Dušan sa rehotal ako kôň, tak chudák Kačaba musel vyvinúť všetku silu, aby to dostal na všetky štyri. Krídla samé pozhadzovalo zo strechy. Vtedy som si uvedomil skutočné nebezpečenstvo.

„Vtáci jedni, tu sa nemôžeme s Trabantom vyvaľovať. Jóžin býva len pár metrov odtiaľto.“

No veru, ak nie je v robote, pokutu nám naparí aj z domu. Našťastie, stihli sme odprášiť odtiaľ, bez pokuty, ani smrad nezostal za nami. Čaro bakelitu, nič sa nestalo, okrem pár škrabancov na pravoboku. Vedeli sme, že tri krídla je priveľa na strešný nosič Trabantíka, ale tak vyšlo. Ako vždy. Veď ani na Dušanovej embéčke to nebolo v poriadku. Akurát, že tá sa nevyvalila v každej zákrute.

Ale k veci. Tentoraz bol kameňolom pod Rohačkou plný techniky. Jano prišiel na motorke, dvestopäťdesiatke, Kačabo na ošľahanom Trabante a ja s Dušanom na obúchanej kandličke, starej embéčke, tiež určenej na nelegálny transport našich „handraplánov“. Odtiaľ aj ten „handrenalín“, pravdaže. Rozložené štyri krídla ma napĺňali pýchou na náš Deltaklub. Nebolo to však len tak. Tento víkend spíme na Rohačke. Svätojánske tréningové sústredenie mohlo začať. Najkratšou možnou cestou na štart to bola riadna makačka. Kto nevedel ako na to, narobil sa ako zver. Kolenami o svah sa človek udieral, aký bol strmý. No, keď malo byť dobré polietanie, ľahúčko sme nahor vybehli. Tuším Janov nikdy neprekonaný rekord bolo okolo desať minút. Učiteľ telesnej výchovy, vymakaný u vojakov. Avšak, nebolo to len otázkou sily, či motivácie, ale práve toho, čo nás držalo vo vzduchu. Protivietor. Keď fúkol fajný severozápad, okolo päť až osem metrov za sekundu a vysoko na oblohe sa vytvárali kumuly, ako chumáče vaty, bolo lietavično na Rohačke. Vtedy stačilo vedieť správne nasmerovať krídlo, nosom dolu svahom, proti vetru, vzoprieť sa v hrazde a vietor nás vytlačil. Doslova behom, hore brehom.

„Bolo že aj hore brehom nadol!“

Zvykli sme hovorievať, lebo kto to nevedel, toho riadne povláčilo.

Keď som drel krídielko hore na štart, vedel som, že dnes to bude na stodva, ako zvykol Orech hovorievať. Premietam metodiku výcviku, až nakoniec sa rozhodujem pre osobný príklad, poletím prvý. Krátka predletovka, kontrola krídiel, výstroja a stanovím letovú úlohu dňa. Svahové lietanie s cieľom vydržať vo vzduchu čo najdlhšie.

Skutočne krásne polietanie a ešte čarovnejšia poletovka. Posledné vynesenie krídla už bolo skoro po tme, ale to sme už zostali hore. Pár metrov od štartovačky, po hrebeni bola taká jama, pripomínajúca pelech obra. Tam sme sa všetci rozložili na noc. Vyvliekli sme hore ešte poživeň a pivo k ohňu, spacáky a Kačaba naštartoval gitaru. Na prvý pohľad veslo, ale v jeho rukách orchestrálka. Chlapec z trampskej rodiny, zvyknutý gitarou sa aj prikrývať. Ani my sme sa nedali zahanbiť. Každý vedel dačo zabrnkať a hlavne spoločne sme vedeli náramne hulákať. Len sa tak nieslo dole ploštínskou aj iľanovskou dolinou, spolu z inverziou, ktorá nastala po peknom dni. Chvíľu trvalo než dym z ohňa našiel cestu nahor, tak sme sa riadne aj vyúdili. Však údené dlhšie vydrží. Nuž, pekne sme si Jána uctili, štýlovo.

Na druhý deň nás ranná rosa vyhnala zo spacákov. Normálne by to bolo veľmi nepríjemné, studené a lepkavé ráno, ale my, znalci počasia vedeli sme, že bude zase krásne. Len tak s bosými nohami, na štartovačke rozcvička. Dobre je v rose sa poumývať. Pavúky naťahali velikánske husté siete, jednoznačný príznak, že bude lietavično aj dnes. Vzácne chvíle radosti zo súzvuku s prírodou, romantika sama.

Bol to veru aj krásny letový deň, ktorý sme zakončili klasicky. Poletovka vo Vrbickej krčme. Jano sa odporúčal skôr a nám bolo aj v krčme veselo. Takí rozjarení, reku kam pôjdete chlapci. Ide sa ku, máme veľký byt a doma mám aj ja gitaru. Slovo dalo slovo, Kačaba, ako najmladší keroval. Pilotný overal, dôstojnícka brigadírka, aby nás žandári nezastavovali a odobrali sme sa na Podbreziny. Samozrejme, Kačaba zobral svoju gitaru, Dušan bedničku s pivom a ja ruksaky. Naládovali sme sa do výťahu.

„Stlač štvorku!“, vravím všeobecne. Gombíky ani vidieť nebolo, ktosi stlačil voľbu. Výťah sa pohol a po pár metroch zastal.

„Zasekli sme sa, do šľaka!“

Všetci elektronici vzdelaním aj praxou, mačkali sme gombíky a nič. Dokonca nefungoval ani zvonček.

Dušan s príslovečným kľudom parafrázoval starý vtip:

„Vari nás vynesú?“

„Ha, ha, ha“ a už bolo pivo otvorené. Počkáme, reku. Druhé pivo, tretie pivo, gitara a už to išlo. Keď sme vyčerpali celý repertoár, čo sme si minulú noc na Rohačke nacvičili, Kačaba hovorí:

„No, popojeli bychom, vole!“.

Vtedy sa zaseknuté tlačítko uvoľnilo, výťah sa znovu rozbehol nahor a my sme pokračovali nočnou hodinou v zábave u nás doma. Priznávam dobrovoľne a bez nátlaku, spáchali sme rušenie nočného kľudu. No ale, že by sme grgali a prdeli vo výťahu? To sme vskutku neregistrovali. Bol dobre odvetraný. Čakal by som naozaj tvrdšie udanie, preto sa chcem touto cestou zároveň aj poďakovať za zhovievavosť všetkým susedom. Takmer po tridsiatich rokoch, radšej neskoro ako nikdy.

Janko Chovan, štart z Rohačky