„Ešte raz, ešte aspoň jediný, jeden stupáčik“,

V duchu modlikám, no viem, že sa beznádejne prepadám do závetria hrebeňa, vedúceho na západ, k Plaveckému Hradu. Ešte pred malou chvíľou som mal nad ním tisícsedemsto metrov výšky. Pohodlne som sa vyviezol v rozbitom stúpavom prúde. Podchvíľou aj štyri metre za sekundu nahor, ukazovalo vário ^[1] . Dve hodiny som sa trápil na svahu v turbulentných bublinách teplého vzduchu. Občas som sa doslova vyšplhal ponad buky, až nad skaliská korunujúce vrchol hrebeňa Vápennej (754 mnm). V členitých záhyboch sa vinie až k miestu, kde som objavil spomínané súvislé stúpanie. O dvesto metrov nižší vrchol hrebeňa Báborskej prekvapil parádnym stupákom. Je to úžasný pocit, prekonať svah nad sebou. Za chvíľu bola aj zrúcanina Plavečského hradu hlboko podo mnou. Hrebeň Vápennej sa už nezdal taký členitý, skôr ma prekvapila jeho rovná línia, pri pohľade z výšky. 

„Pí, píí, pi,  pi, pií,…, “ spievalo moje vário tú najkrajšiu pesničku, akú si môže vzduchom chladený pilot len priať. Jednoznačne identifikuje, že som v jadre stúpavého prúdu.

„Točil, točil, až protočil…,“ hovorieval Orech vždy, keď niekto príliš machroval vo vzduchu.

„No, veru, opatrne,“ zazvoní mi ako zvonec v hlave. Snažím sa zorientovať a chvíľu mi trvá, než pochopím, že ma stúpavý prúd odviedol ďaleko za hrebeň. Snaha otočiť sa nazad a letieť späť k autu, sa ukázala ako márna. Vário zmĺklo v silnom klesaní a protivietor, akoby zosilnel. Pochopil som, vietor vo výške zosilnej a zafúklo ma aj so stupákom.

„A bude sranda,“ pomyslel som si a ona aj bola.

Pohľad pred seba, ma presvedčil, že nazad sa už cez hrebeň Báborskej nedostanem. Jediná voľba otočiť to po vetre, do závetria hrebeňa. Maximálna blbosť, ale nič iné sa nedá robiť, pokiaľ nechcem skončiť na stromoch. Dotáčam po vetre, aby som s hrôzou zistil, že už som nižšie, než hrebeň za mnou.

„Pred chvíľou som bol vysoko nad ním,“ mrzuto zahromžím.  Dopredu, ani krok proti vetru. V závetrí by som očakával omnoho intenzívnejšiu bitku; riadnu turbulenciu, ako v práčke a nie protivietor. Zrejme dôsledok zvlneného prúdenia za hrebeňom.  Zostupný prúd vzduchu, nevyhnutne kompenzuje každý stúpavý prúd, ten to mohol tiež spôsobovať.

„Všetko sa dalo dokopy proti mne,“ pokračujem v hromžení, ktoré zjavne nepomáha. Napravo, predo mnou,  hrebeň Veterlína. Vodná nádrž Buková, sa zdá na doklz po vetre. Rozhodujem sa neriskovať priamy let ponad bukové lesy k vodnej nádrži, skúsim nájsť nejaký stupáčik na hrebeni. Než som sa dostal do sedla pred ním, už som bol povážlivo nízko. Kdeže je ešte hrebeň. Ešte pred chvíľou bol podo mnou, teraz naň zízam odspodu. V okamihu cítim kameň v žalúdku. Nervozita rastie, keď nenachádzam žiadne stúpanie, naopak, strácam ďalšie cenné metre výšky. Na chvíľu, akoby sa mi zahmlilo pred očami. Rozhodujem sa letieť od svahu, smerom dole, do údolia pred Plaveckým Petrom. Všade les, ohromné buky sa hrozivo načahovali po mne. Najskôr to vyzeralo, že preletím až do doliny, no očividne krídlo klesalo rýchlejšie, ako sklon kopca podo mnou. „Už som domachroval, tu ma nik nenájde!“ prebehne mi hlavou poplašná správa. Skutočne, už som pár krát bruchom zavadil o vrcholcové vetvičky. V očakávaní toho najhoršieho sa zrazu stal zázrak, hneď niekoľko zázrakov. Namiesto totálnej paniky, sa vo mne rozhostil absolútny pokoj. Pocit akejsi divnej, ba až divej, radosti ma úplne zaskočil, pretože tu už k radosti, skutočne, nebolo čo.

Zrazu, z ničoho nič, podo mnou diera medzi stromami, ktorú som predtým nemohol zahliadnuť, pokiaľ som nebol priamo nad ňou. Ďalší zázrak bol, že v okamžiku, akoby riadenie za mňa ktosi prevzal. Keby som sa mal rozhodovať, asi by som si zvolil letieť ďalej dole kopcom, ale nevedel som, či by to vyšlo. Voliť medzi pristátím do tej diery alebo na stromy? Nebol už čas rozhodovať sa, pretože každou sekundou som preletel nejakých pätnásť metrov. No, viacej by som si v tej chvíli asi veril na stromoch. Až dole na zemi som mal zistiť pravdu. Niečo za mňa bleskovo pritiahlo hrazdu a takmer kolmo som zhrmel, nejakých tridsať metrov dole. V tej chvíli som, už ako divák, s úžasom sledoval drámu. Aktérom už bol niekto iný. Dokonca, mal som pocit, že presne viem, čo bude nasledovať. Niekto mi úplne zreteľne vysvetlil všetky letové úkony. Aj s tým, ako to dopadne. Stále som bol v akomsi pokoji, hoci všetko sa dialo bleskurýchle. Stihol som si všimnúť, že čistinka podo mnou, je vlastne sedlom, teda na druhej strane prechádza do mierneho stúpania.

„To je sila, pristátie proti kopcu,“ blyslo mi hlavou. Hneď sa mi v hlave vyrojili spomienky na Rohačku. Kedysi dávno, nácviky takéhoto pristátia mi občas vymaľovali tvár. Najmä, keď som zlomil trapézku nosom. Vtedy som chodil s monoklami na oboch očiach, teda mal som binokel. Moju zvedavosť pošteklil článok z Drachenfliegera o lietaní v Alpách. Zvládnutie pristátia proti kopcu sa tam považuje za samozrejmú súčasť výbavy preletového pilota. Článok vysvetľoval vzťah sklonu svahu, rýchlosti a smeru vetra, voči rýchlosti krídla, potrebnej na prekonanie sklonu proti svahu, pre bezpečné pristátie. Na grafoch, rýchlostných polárach, rôznych krídiel, bolo vysvetlené ako si urobiť odhad na pristátie do svahu. Najprv treba odhadnúť uhol sklonu svahu, rýchlosť a smer vetra. Ak vietor fúka priamo na svah, máme ho pri pristátí od chrbta. Rýchlosť krídla oproti zemi sa zvýši o rýchlosť vetra. Vztlak krídla vytvára jeho rýchlosť, oproti vzduchu, nie oproti zemi. Za letu proti vetru, vzdušná rýchlosť stúpa o rýchlosť protivetra a naopak. Keď to otočím po vetre, musím počítať s tým, že zadný vietor mi rýchlosť odpočíta, preto nutne musím zvýšiť rýchlosť, už pri lete proti vetru, pretože po dokončení zatáčky po vetre, sa ľahko ocitneme v pádovej rýchlosti. Zjednodušene sa dá povedať, že pred každým takýmto pristátím, je potrebné pritiahnuť hrazdu na maximum. Zvýšiť rýchlosť ako sa len dá, aby bolo možné vyštverať hore svahom. Zameniť prebytok rýchlosti za výšku, pričom to musí stačiť na kopírovanie sklonu svahu. Ani viac, ani menej. Je potrebné vopred vedieť, ako sa krídlo chová pri zrýchlení a následne pri prechode do stúpania, kedy asi dôjde k odtrhnutiu prúdnic. Taký let albatrosa. Dobré je nacvičovať tento režim letu vo svahovom prúdení, keď to nosí na svahu. Videl som nechápavé pohľady v očiach mojich kolegov, keď ma videli vo vzduchu robiť takéto psie kusy.  Vo všeobecnosti sa na mňa pozerali ako na kaskadéra, ktorému sa drobné nehody nevyhýbajú. Sem tam nejaká modrina alebo zlomená hrazdová trubka, predstavovali súčasť môjho imidžu v klube. Mne sa to všetko bohato odvďačilo pri mojej vzdušnej turistike, ako aj dnes.  V okamžiku uvedomenia si čo ma čaká dole, medzi bukmi, preblysla mi mysľou jedna skúsenosť:

„Sadaj, ideme to vyskúšať vo dvojici,“ zavelil Orech, len čo zahrial trabant motor na svojej novej trojkolke. S Jožkom Prachárom to stavali celú zimu, a ešte trochu. Profesionálne prevedenie mechanických súčastí, uloženie motora a novučičká drevená vrtuľa, vytvárali dojem letu schopného aparátu. Trojkolka bola zavesená pod krídlom, ktoré tiež poriadne zosilnili. Jožko bol skutočný macher. Rozumel všetkému, od strojáriny, po elektroniku. Na jeho robotu bolo vždy spoľahnutie, čo ma upokojovalo. Teraz nastal čas vyskúšať, či to odvezie aj pasažiera. Moja mušia váha predstavovala minimálne navýšenie letovej hmotnosti, tak sme teda nasadli. Pripútal som sa a pohodlne sa uvelebil na sedačke za Orechom. Na športovom letisku Aero klubu v Liskovej bolo rušno. Ukazoval sa krásny letový deň.  Náčelník, Jožo Žipaj, nikdy nehýril humorom, keď sme sa tam objavili s handraplánmi. Konečne, po rokoch sme našli cestu k vzájomnému rešpektu, čo nám otvorili prístup na trávnaté plochy zväzarmovských letísk. Odrolovali sme na štart. Zapínam video kameru. Treba zdokumentovať historický štart. A veruže bolo treba. Pred štartová kontrola:

„Zapni si plembák,“ zakričal Orech na mňa. Myslel tým prilbu. Trabant motor už reval na plný plyn. Veterný rukáv ukazoval nejaký metrík, dva, presne do tváre. Slnko sa nám vypliešťalo na pravé líce, bolo len okolo deviatej ráno. Na znak súhlasu som ho len poklepal zozadu, akože:

„Dobre, hotovo,“ a už sme sa valili po dráhe. S prekvapením sme zistili, že na štart sme potrebovali menej ako sto metrový rozjazd. Spočiatku sme stúpali len okolo tri štvrte metra za sekundu hore. Priamym letom sme preťali nad rameno Váhu, asi v sto metrovej výške. Nad vodou, sme stratili trochu výšky, ale nad poliami to už zase stúpalo. Orech trochu ubral plyn a priamym letom sme dovrčali nad náveternú stranu kopca za Liptovskou Teplou. Trochu ma znepokojovala výška. Hobľovali sme hrebeň kopca. Nejakých stoštyridsať metrov na letiskom. Po pravej strane dolinka, od Madočian, na Kalameny. Znovu sa rozreval motor na plný plyn. Potešil som sa, lebo som dúfal, že si trochu v zalietame. Moja radosť netrvala dlho, lebo zrazu:

„Grŕŕŕg,“ ozvalo sa z motora.

„Prŕd, prd,“ zabrechol výfuk a nastalo ticho. Orech sa snažil ešte o reštart, ale márne.

„Zadreli sme motor, ideme na núdzové pristátie“ oznámil s kľudom.

„O.K., ale ťahaj na rýchlosť, “ odpovedal som automaticky a už som drel hrazdu k sebe aj ja. Kamera stále beží. Otočili sme to naprieč dolinkou do protisvahu, pred Kalamenmi. Pasienky, ohradené ostnatým drôtom, vo svahu. Taký stometrový švík, hore brehom, nič lepšie široko ďaleko. Podarilo sa nám zhrmieť, na rýchlosti, tesne za plotom a už aj sme tlačili hrazdu od seba. V dolinke nefúkalo nič. Podarilo sa nám elegantne vyletieť hore tou lúčkou a mäkko pristáť. Orech neváhal a len čo sa podvozok zastavil, odopol sa a bez vyzvania chcel vyskočiť, aby zabránil preklopeniu na chrbát. Pritom si nejako zamotal ľavú nohavicu do opierky, na prednom kolese. Len čo vyskočil zo sedačky, predné koleso podvozku vyletelo hore. Milému Orechovi vyletela ľavá noha hore, pričom telo sa stalo kotvou. Či sa smiať alebo čo? Kamera beží  ďalej, Orech kričí: „Rýchlo, vyskoč! Už to neudržím,“ vyskočil som, ako sa najrýchlejšie dalo, pomohol som mu stabilizovať podvozok na svahu. Kontrolujem vrtuľu:„Vrtuľa je v poriadku, ani škrabanec,“ oznámil som. Orech, s vyvalenými očami zrazu zmäkol a rozrehotal sa.

„Tak to bolo pristátie na stodva!“ Podanie rúk a ja som si v duchu gratuloval. Mohlo to dopadnúť omnoho horšie, ale vďaka tým nácvikom na Rohačke, bol som schopný reagovať aj v takomto prípade. Myslím , že aj Orech sa začal na moje vylomeniny dívať trochu z iného uhla.

…

Bol to len zlomok sekundy, no toto všetko mi prebehlo mysľou, letiac dole hlavou, k zemi.  Neviem prečo, ale v tejto chvíli som už vedel, že:

„Zvládnem to aj dnes!“

Takt sa aj stalo. Tesne nad zemou som vyrovnal do horizontálneho letu, aby som vzápätí, odspodu narazil do spodných vetiev náprotivného buka. Tie ma odpružili a vrátili o pár metrov nazad. Bruchom som dopadol na nejakú skalu, ale len zľahka, skoro to ani nebolelo. Čistinka medzi stromami mohla mať na dĺžku asi toľko, koľko výška okolitých bukov. Mohli mať aj tridsať metrov a čistinka najviac päťdesiat. Pristáť na takomto pľaci to je tiež ako zázrak. No, ono pristátie je silné slovo, pretože pri tom náraze som zlomil trubku na pravej nábežnej hrane krídla. Tá si to odniesla aj za mňa, inak by som horšie dopadol, s tým bruchom na skalu.

„Vďaka,“ zdvihol som oči k oblohe a až z hĺbky srdca som pocítil vďačnosť za to, že tu stojím živý, zdravý. Bol som nezranený a v takom prípade to v poriadku je, považuje sa to za zvládnuté núdzové pristátie. Popri skladaní krídla, som si musel nevdojak spomenúť na Orechove pristátie na bukoch, počas Majstrovstiev Slovenska na banskobystrickej Kope. Sám som viac krát bol nútený sadnúť na stromy, aj na buky, ale raz sa mi zle, nedobre nevyplatilo pristátie na stromy. Oni to totiž neboli stromy, ale sedemmetrové tuje. Papuliak zo siedmych metrov na zem, to je riadna rana. Špica krídla sa vtedy zaborila tridsať centimetrov do zeme, ako ma informovali kolegovia. Tri dni ma vozili na vozíku po nemocnici, ale okrem otrasu mozgu sa nič vážnejšie neukázalo. Rozhodne to, čo ma dnes zachránilo, nebola moja vôľa, nebolo to ani výsledkom zrelej úvahy, akoby sa žiadalo povedať. Nie, bolo to rýchlejšie ako myseľ a reakčný čas svalstva v rukách. V tejto chvíli pociťujem len tú radosť, ktorá ma opantala v momente, tesne pred pristátím. Teším sa, že som zdravý. Štve ma, že som si poškodil krídlo, ale to v tejto chvíli, nie je podstatné. Mobilný telefón takmer vybitý, šliapem pešo do doliny k ceste a rozmýšľam na tým čo sa vlastne stalo.

[1] variometer je prístroj, merajúci vertikálnu rýchlosť; stúpanie alebo klesanie, v metroch za sekundu