Myslím, že len málokto rád čistí zemiaky. Mnohí sme boli k tomu vedení už od malička. Že by práve preto ten odpor v dospelosti?

V každom prípade, včasné vstávanie o štvrtej, aby sa stihlo naškrabať devätnásť, „ba i vácej“ vriec krumpľov pre dva a pol tisíca vojakov, tiež nebola sranda. Prvé škrabanie bolo v očakávaní a napätí. Doma som nemal žiaden problém naškrabať krumple pre šesťčlennú rodinu, no devätnásť vriec? Ani som poriadne nespal, aby som nezaspal. Zima ako v zadku ľadového medveďa, studený októbrový vietor a divné čaro prebleskujúceho svetla. Pomedzi temné mraky, tiahnúce sa naprieč horizontom sa vynárali prísľuby svitania. Podlhovasté tiene pouličných lámp dávali pocit noci, otvárali ústa, zatiaľ čo veliteľ nám ich zase, s brechotom sebe vlastným, zatváral. Príchod na škrabku bol mdlý, bez života. V okamihu, keď sme zbadali tú horu zemiakov, ktoré sme mali za dve hodiny oškrabať, podlomili sa mi kolená a musel som sa ísť okamžite vytlačiť na záchod. No nič. Rozdali nám škrabky, no praváci mali smolu. Všetky boli na ľavú ruku. Z počiatku sme si mysleli, že to je len sranda. Zahodili sme škrabky v tom okamihu, len čo sme našli veľký bubon, že elektrická škrabka a na nej nápis:

„Nepoužívať, nefunguje“

Však sme nejakí elektrotechnici. Mrkneme reku na to. Trojfázový motor, zapojený hviezda – trojhran, nebol zapojený správne, Za desať minút problém vyriešený. Poriadny elektrikár musí zariadenie preskúšať a pre kontrolu bezpečnosti aj sa chytiť jeho kovových častí. O.CH., ako sme vtedy zvykli hovoriť. V preklade „Óčeň CHarašo“. Však sme boli skoro všetci až po uši v Rusku. Bubon škrabky sa rozbehol ako nič, a nikoho pri tom nezabilo. Tak a ide sa na to. Čas sa kráti a tak prvé vrece celé vošlo do bubna. „Nažať knópku“, čo by dnes v počítačovej reči bolo asi „Push Button“. Ozval sa divný ston preťaženého bubna, smrad prepaľujúcich sa lakov vinutia motora, no stroj sa predsa len rozbehol. Miško Džipík zjavne sám so sebou spokojný zahundral:

„Ku-va, let’s go!“

A sme mleli a mleli.Zrazu sa z odtoku tej divnej žmýkačky vyvalila pena. Nie hocijaká. Lepkavá, divoko sa rozpínajúca na všetky strany. Doslova našľahaný škrob. Džipík chytro vypol stroj, no to už tam bol veliteľ kuchyne. Taký vyziabnutý pošťák, rozumej práporčík. Škriekal ako najatý, že či nám všetkým už šibe, v tých sprostých hlavách. Čumíme naň, no keď trval na tom aby sme bubon vyprázdnili, zistili sme čo je to za fušku. Cez hory škrobového lepidla sme sa prebojovali prúdom vody z hadice na umývanie zemiakov. Problém, na problém. Prakticky okamžite sa zapchala odpadová gulička v podlahe. Gulička ako gulička, táto bola liatinová a mala určite viac ako dvadsať kilo. Dostať ju von bol vlastne zbytočný a nenormálne namáhavý proces. Jednoducho cez penu voda nechcela odtekať a tak sme sa už začali aj kúpať. Práporčík v zúfalstve a slepej zúrivosti schmatol lopatu a jednoducho začal penu vyhadzovať von dverami na cestu.

„Kú-va, to bude prúser, ak to uvidí Škábel“,

pomysleli sme si určite viacerí, no veliteľ kuchyne vie, čo treba urobiť pre splnenie rozkazu. Tak sme zobrali lopaty aj my a čoskoro hora škrobu lepila asfalt pred kuchyňou.

Keď si spomeniete na rozprávku o hlúpom Janovi, ako sa stal kráľom, tak aj jeho veličenstvo, veliteľ týlového zabezpečenia školy, bol vyučeným pekárom. Česť a rešpekt majstrovi svojho remesla, no neviem-neviem, či je to dosť na plukovnícku hodnosť. Nuž, ale údajné zásluhy z druhej svetovej a hlavne stranícka knižka, dávali mimoriadne oprávnenia. To komunistom stačilo na to, aby z neho spravili plukovníka.Česť jeho pamiatke, stravovaniu rozumel, ale inak to bol fanatický debil. Nie raz sa stalo, že vojsku nedal žrať celý víkend. Vtedy sme pravidelne prevádzali útoky na chlebnicu, zásobáreň chleba. Tá sa zriaďovala preto, že vojsko nesmelo byť kŕmené čerstvým chlebom, lebo ten nadúval. Chlieb musel postáť vo vetranom sklade tri dni, potom už nebol taký „prdotvorný“. Tak sme pravidelne srali a prdeli po každom útoku na chlebnicu. Čože my, no vždy si to niekto musel odsrať. Kuchári, vo všeobecnosti záklaďáci, brániaci chlebnicu svojimi telami dostali bitku od hladujúcich vojakov a potom basu od Škábla za nesplnenie rozkazu, zabrániť predčasnému pojedaniu chleba vojskami.

Ani tentoraz sme sa nemýlili. Plukovník vytušil, že nováčikovia idúci prvý raz na škrabku, niečo vysrstia. Už o pol piatej ráno sa tupo hľadel na horu škrobovej peny pred škrabkou. Neveriacky zo-zúmoval očami práporčíka, celého zasratého od peny. Vyštekol nejaké, pre nás nepreložiteľné povely, na čo práporčík takmer zomrel. Len čo začul Škáblov hlas, prudko sa otočil, pričom sa pošmykol na pene. V odstredivej piruete mu vyletela lopata z ruky smerom k Škáblovi. S veľkým rachotom buchla do plechovej remízy a on zase hlavou o zem, teda o asfalt. A bolo po prápočíkovi. Otras mozgov, odchod na ošetrovňu a vybavené. Škábel však rýchlo prevzal rolu za práporčíka a zavelil:

Načo máte bodáky! Za druhej svetovej sme škrabali zemiaky bajonetmi a nikto si nesťažoval. Tak sme to teda skúsili. Lenže my sme nosili bodáky, zámerne otupené, takže ani zemiak sa nedalo prekrojiť. Vynašli sme sa však a doniesli sme si nože z kuchyni. Čas nezadržiteľne cválal, tak sme museli urýchlenie objaviť nejakú skratku. V časovej tiesni človek na kadečo príde. My sme vymysleli škrabanie zemiaku, vzor kocka. Šesť rán nožom a zo zemiaku sa stala zemiaková kocka, ba až kocočka. Jaj, to bola radosť z rýchlo načistených devätnástich vriec. Odpad nás nijako netrápil, ten šiel sviniam, nech sa reku dobre majú. Odniesli sme výsledok svojej tvorivosti do kuchyne a spojojní sme sa už pred šiestou zberali nazad na rotu, na budíček a rozvičku, keď sa dovalil obrovský kuchár.

„Kde sú moje zemiaky, otca vášho! Veď toto nie je ani polovica toho čo potrebujem dať do kotlov.“

Tak sme to konečne vzdali. Vzali sme do ľavých rúk škrabky a učili sa škrabať zemiaky. Škrabali sme ďalšiu horu krumplí až do ôsmej rána. Samozrejme, prúser bol na rote, že sme neboli na rozcvičke a prúser bol aj v škole, že sme neboli na prvej vyučovacej hodine. S pokorou musím priznať, že niet lepšieho nástroja na škrabanie zemiakov. Hlavne, keď dnes už mám škrabku na pravú ruku.

S vekom človek nachádza v sebe čoraz viac pokory a začína chápať zmysel toho, ako dôležité je byť užitočným a aké nezmyselné je byť egocentrickou veľkolepou autoritou. Dobrý kuchár nielenže rád varí, ale naškrabať zemiaky považuje za relax. Škrabanie zemiakov je ako platidlo kuchára za dobrý výsledok, teda spokojnosť jeho stravníkov.

„Lebo najväčší je ten, ktorý dokáže slúžiť všetkým!“