Rogalisti, to rozhodne nie sú len piloti.

Raz na pretekoch na Straníku zaznelo pravdivé tvrdenie:

„Funkcionári sú dôkazom toho, že nie každý rogalista môže aj lietať!“

Pavol Mušuta

Kto tam bol, videl koniec účasti ružomberského Deltaklubu na akýchkoľvek pretekoch v Československu, organizovaných Zväzarmom. Krajský inšpektor Melo, pri poletovom rozbore ukrivdil viacerým pilotom, aj Paľovi Mušutovi. Neporozumel som tomu ani ja. Doletel som vtedy blízko za Paľa povyše Terchovej na Zázrivú. Rozdiel len niekoľko desiatok metrov, ale Paľa diskvalifikovali, hoci mal v ten deň vyhrať discíplínu. Akože sa ocitol mimo koridor. Paľo bol môj vzor, úplná špička, vynikajúci v termike, aj v mechanike letu. Patril medzi tých pár pilotov, ktorí už vtedy mali nalietané prelety, vedeli urobiť riadený looping. Melo bol dobrý chlap, učiteľ, technik, taký rekreačný tatko, lietajúci funcionár, ale nebol to práve súťažný pilot. Rozhodol však a my sme to museli prijať.

Vlastne nebolo funkcionára v leteckom športe, ktorý by sa nepokúšal o lietanie. Mnohí z nich mali aj pilotné preukazy, ale lietanie príliš nepraktizovali. Asi tak, ako som ja katolík. Bol som na svätom prijímaní, aj hodinky značky PRIM som dostal za birmovku, no do kostola nechodím.

Pri lietaní je najdôležitejšia psychika, osobnostné predpoklady z hľadiska leteckej fyziológie. Hoci sme prechádzali komplexnými lekárskymi prehliadkami vo vojenskej nemocnici, boli aj rogalisti, ktorí už z kraja svojho otĺkania sa po kopcoch, lúkach a porastoch zistili, že tento druh pohybu nie je zlučiteľný s ich pudom sebazáchovy. Chvála Bohu!

Svoju lásku k lietaniu potvrdzovali aspoň na zemi, vo funkcii. Väčšinou to neboli žiadne zelené uchá, ale spoločensky uznávaní kmeti. Spoločnou charakteristikou im bola vážna tvár, zdržanlivé chovanie a veľmi zodpovedné vystupovanie.

Veď aj náš, sám najvyšší Inšpektor závesného lietania, Tibor-báči, jeden zo zakladateľov závesného lietania na Slovensku, nalietal na služobnej ZetEl-stoštyridsaťdvojke viac hodín, než na rogale.

Výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo, bol Ďafo. Ako ten rád býval rozhodcom.

Jeho funkcionársku prax by sa dalo popísať parafrázou spovede Jožka Púčika, z pera Ivana Stodolu:

„Nepamätám, kedy sme naposledy spolu jedli, ale pili sme furt!“

Najmä na pretekoch to bola dôležitejšia funkcia, než pilot. Čo nás, vzduchom chladených, hladných, smädných, unavených viselcov, strašne sralo po každom letovom dni. Večer, na poletovom rozbore, sa z rozhodcu stávala vážna celebrita.  Potvrdiť správnosť obletu kontrolného bodu alebo aj nie, znamenalo často aj diskvalifikáciu pilota, v danom súťažnom kole. Silná moc driemala v rukách rozhodcov, konečne ako aj v iných športoch.

Ďafo si to užíval tiež, ale samozrejme svojim spôsobom. Vtedy sa to tak nebralo, akéže úplatky? Jednoducho, niekoho máme radšej než iného, hlavne ak je začo. Sem tam niečo prepáčiť, či vlajočku na mape posunúť trochu inde, však sme ľudia!

Nikdy však nešlo len o jeho vlastný prospech, aj tú poslednú fľašku sme vypili spolu.

„Osamote chlascú len notorici, nie?“ ako by povedal Ďafo.

Stačilo povedať zaklínadlo, „Ďafo“ a každý hneď vedel o koho ide a okamžite spozornel. Pamätám si ho predovšetkým ako veľkého srandistu a výmyselnílka. Náčelník Deltaklubu v Istebnom, Orech ho zadefinoval:

„Ďafo, to je firma! Huncútstva a Pestvá!“

Skutočne, aj ten najjednoduchší vtip zrealizoval v praxi vysoko sofistikovaným, nenapodobiteľným spôsobom. Spôsoboval rozruch, ako hrom,  z jasného neba. Žiadne to zábavné epizódky.  Väčšinou nebadane rozdelil ľudí okolo seba, na dva tábory. Utrpenie znášajúcich účinkujúcich a zabávajúceho sa obecenstva. Pochopiteľne tým obecenstvom bol v konečnom dôsledku len on, pretože na nikom nezostala nitka suchá. Takticky vedel ľudí namotať tak, aby si nadpočetná väčšina zúčastnených myslela, že obecenstvom sú oni. Do poslednej chvíle si nikto nemohol byť istý svojim postavením na scéne a už vôbec nie výsledkom danej komédie. Obvykle, to mávalo naozaj bizarné dôsledky, niekomu by zlomili krk. Ďafo z toho vždy vyšiel so vztýčenou hlavou. Orech, vo svojej nekonečnej rozvážnosti, obvykle pokrútil hlavou a konštatoval:

„Ďafo Ty si vývrat. Daj pozor! Točil, až protočil.„

Rogalistickou hantírkou s oravským dialektom, takto pripomínal vrtkavosť osudu kaskadérov. No bolo v tom hlavne dobrosrdečnosti, pretože nikto sa na Ďafa nedokázal dlho hnevať.

Srandy kopec, aj na knihu, ale či je táto moja ambícia oprávnená rozhodnete Vy, čitatelia. Ďakujem, že ste venovali pozornosť  tomuto článku a takto sme spolu vzdali česť jednému z velikánov môjho života, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami. V ďalších článkoch tohoto blogu sa budeme Ďafovi vracať, pretože nebolo prúseru pri ktorom nebol. Príjemnú zábavu.