Po novembri 89 došlo len k veľmi malému zlepšeniu životnej situácie u nás. Zato zdražovalo sa veselo. Jedným z utajených sloganov vývoja po roku 89 by mohlo byť:

„Zhora a či oddola, prišiel rozkaz do dvora,

či sa páči a či nie, že sa začne zdražovanie!“

Skúsenosť demokratizačného úsilia okrem iného odhalila dramatickú tvár. Doslova. Ak politici živia humoristov, je sranda. No sranda končí, keď je to naopak. Keď umelci riadia politiku, kultúra chradne, vulgárnosť a hlúposť sa stáva trendom.

Tak ako Mečiarovi nepomohol ani Jožo s Paľom, svojou angažovanou muzikou, tak ani Maťo neuspel so Slotom.

Čo sa vlastne zmenilo?

Krízoví komunisti, teda tí ktorí prežili Husáka, vo svojej nemohúcnosti radi a veľmi nežne odovzdali štafetu neo-komunistom. Dodnes tu všetci svorne bačujú, naprieč celým politickým spektrom. Z otca na syna, ako sa patrí. Niet divu, že nežnosť znovu vypadla z demokratického slovníka služobnej, aj verejnej „političtiny“. Rozpadol sa  systém hodnôt, ktoré sa v mrazivom a zasneženom novembri, tak ťažko hľadali. Svoju historickú úlohu naplnil s novoročným ohňostrojom roku 1990. Spolu sme odkráčali z námestí ako stádo na porážku.  Všetko ostatné už bola len fraška a rabovačka, za potlesku socialistov celej únie. Dnes sa však už ani humoristom nedarí. Prečo? Lebo tá sranda už nie je až tak cenená, no zdražovanie akceleruje. Úplne nenápadne, potichučky si Pošta vysvetľuje krízu dvadsať násobným zdražením poštovného. Keď chcem poslať obyčajný list z Bratislavy Petržalky, do Bratislavy Ružinova, nie doporučene, zaplatím 0,65€, čo je zaokrúhlene 20,00Sk. Tie isté pošty, inventár, často aj poštárky, s tým istým nevrlým výrazom ako pred dvadsiatimi rokmi si zapýtajú dvadsať násobok. Nemajú konkurenciu, hoci sme už v EÚ. Však čo už. Až tak často nepíšeme.