Založ si blog

Vysoká obuv je povinná

 „Slečna, ja by som s vami aj chodil, lež morovo ma bolia nohe!“

Paľo rozjarene zakričal cez okienko. Zase zabodoval jedným zo svojich povestných výrokov.

Šúpajúc nohami popri ceste, miestna chovateľka ošípaných, skoro vyskočila z gumákov.  Chudera tetka, tak sa zľakla, že do jarku sa sama zahodila.

 

“Aha. ako sa zaradovala, ešte nám aj máva”, ukazuje Paľo do spätného zrkadla. 

“Alebo, že by ani nie?”, opatrne opáčil Stano, keď videl ako za nami tetka hrozí zovretými pästičkami.

 

Starší inšpektor Tibor, pri rannom brífingu zistil, že Orech s Paľom nemajú vysokú obuv, predpísanú na výcvik:

„… a vy dvaja frajeri ste sem prišli tancovať alebo lietať? Kde máte poriadnu obuv?“ Stano pohotovo, hneď sa vytasil s ochotou:

„Nemajú, no mohol by som s nimi zájsť nejaké zakúpiť. Využijeme cestu, vybavím aj vitamíny, aby sme nedostali avitaminózu,“ vytasil sa zainteresovane.

„Pri takýchto teplotách, celý deň na kopci, pod záťažou, je nevyhnutný pravidelný prísun vitamínov a tekutín,“ vysvetlil hodnoverne, však je doktor. 

Orech nelenil a hneď sadol do svojho „Tatroša“, len čo Tibor zahlásil:

„Firma Trenčín-Orava-Liptov!“, takto našu utešenú partiu nazývali:

„Po brífingu sa odoberiete do mesta a ostatní na Kamenický hrad. Orech s Paľom si zakúpia vysokú obuv a mladý,“ ako mňa volali,

„s doktorom zoženú Celaskon pre všetkých.“

Voľakedy sa kyselina askorbová alebo vitamín C predával pod obchodnou značkou ako Celaskon. Môj klubový kolega, zubár Stano, bol oficiálne oslovovaný ako pán doktor, ale inak, Orech s Paľom ho otitulovali „Jiří Zubař Messerschmidt“. Zaručujem, že nikto by neuhádol, prečo práve takto. Tatrošom, zase volali špičku československého socialistického automobilizmu, osobný voz TATRA603, ktorý používali prevažne štátni potentáti a vysoký aparátnici. Také auto a v tej dobe nemal hocikto. No a tu sme boli naozaj veľkí frajeri, hoci Tatroš to už bol zánovný.

K dobrej nálade sa vždy našla príčina, no dnes bola mimoriadna. Ideme za dobrodružstvom do hlavného mesta Čergovskej vrchoviny, do Sabinova. Neviem, či je potrebné spomínať, že sme najprv skontrolovali miestnu krčmu pod hradom. Keď už sme sa teda predstavili na vidieku, reku:

„Hor sa do mesta!“

 

Mesto je mesto. Nenatrafíte hneď na obuv alebo lekáreň, treba sa spýtať. Kde inde, ak nie v krčme, tých je tu dosť. Ešte, že sme na Slovensku. Oproti každému kostolu musí byť krčma, to vie každý rogalista. Keď sme sa patrične opýtali, zoznámili a zvítali s inventárom najbližšej krčmy, zistili sme, ktorým smerom sa vydať. Orecha s Paľom však čakala vážna investícia, preto museli veľmi dobre zvažovať, akú obuv kúpiť, aby vyšli s peniazmi do konca sústredenia, no nie?

„To nie je sranda, to sa musí poriadne prekalkulovať. Slečna, ehm.., pani, prosím vás nemáte kalkulačku?“ Orech vážne oslovil čaptavú krčmárku. Nemal by som, ale musel som sa usmiať, keď som videl, koho si to prizvali do tímu.

„Ta ne, panove, dace sebe ešče pivečko?“ zanôtilo príslušným dialektom, čudo akési. Vo veku tak “o dva roky mladšie ako drevené uhlie”, no rezko sa obracajúc..

„Ta ne, takoj borovičku panenko,“ zaliečal sa Paľo. Pomedzi pivové poháre porozkladali všetky peniaze, čo mali pri sebe. Krčmárke viac nebolo treba.  „Len taký dym za ňou“, ako hovorieval Orech.

„Aj Ty prispej, Slávik, však aj ty si náš,“ významne pokynul Paľo smerom ku mne. Bolo už nad slnko jasnejšie, kto sa ide ujať rozhodného slova v nastávajúcej, investičnej to záležitosti.

„Jiří Zubař, ty si študovaný, rátaj.“

Stano chcel prostestovať, ale v záujme plynulého chodu naťukal do kalkulačky mincovku, ako si páni investori želali.

Dokopy sme tam dali nejakých tisícjednosto, aj päť korún československých. To bol dosť dobrý peniaz. Ja som tam dal tuším tých päť korún.

„Pivo a borovička, 5,80Kčs,“ stálo bielym na čiernej tabuli.

„To je málo, začo si mi kúpime predpisovú obuv, keď tu budeme v krčme doplácať na kadejakých príživníkov,“ ihneď vyhodnotil Orech môj príspevok a dodal:

„Ale na budúce si ty na rade!“

„Jasné, len už poďme, lebo nás Tibor do riti nakope,“ snažil som trochu súriť, lebo borovička s pivom, v tejto zemepisnej šírke sa nikdy nepije len tak, jednorazovo. Mne už začalo byť z tohto druhu raňajok, veru aj veselo, tak som sa pokúsil o žart:

„Ideme, kúpime, čo treba a vrátime sa,“ vstal som. Tí dvaja sa prekvapene na mňa pozreli. Zubár, ten sa na znak súhlasu postavil tiež, že ideme.

„Nóo? Keď už stojíte, choďte po tie vitamíny, my užijeme ešte z týchto,“ zahlásil vážne Paľo.

„Za dvadsať minút sa tu stretneme, “ dodal Orech 

„Na nikoho nečakám. Choďte, my to tu vybavíme,” čo zrejme malo znamenať, že zaplatia cech.

Lekáreň sme našli. Skôr, než sme prišli na rad, objavil sa Paľo pri nás:

„A čo, vari vy ste už nakúpili?“ spýtal som sa. „Jasné, Slávik, takéto veci my vybavíme raz dva.“  To mi padla brada prvý raz. Vedel som, že sú dobrí piloti, no ale toto? V cudzom svete? Nebolo kedy meditovať, logika už tiež slabšie prepínala.

Stano mi hovorí: „Choď k okienku s výdajom na predpis a spýtaj sa, koľko Celaskonu nám dajú na jeden predpis, pre potreby lekára.“

„Desať krabičiek, po päťdesiat kusov, päťsto miligramových tabliet, “  skúmavo na mňa pozrela magistra za okienkom. Zubár napísal päť receptov, podal mi ich, „Choď to zobrať, ja si zatiaľ pofajčím.“ Tie jeho „štartky a čárdy“ ho boli plná lekáreň, tak radšej zmizol za dvere. Magistre sa zjavne uľavilo, keď videla, že to bradaté, strapaté, slnkom – vetrom ošľahané a tabakom zapáchajúce indivíduum, konečne vypadlo za dvere. Ja som jej síce tiež podozrivo zapáchal borovičkou a pivom, ale vzhľadom k miestnemu folklóru, prijateľné. Však desať hodín už bolo.

„Už dávajú,“ zrejme si pomyslela a načiahla sa po receptoch. Od prekvapenia zdvihla obočie:

„Kto vypísal tento recept?“ spýtala sa rázne.

„To je pre osobnú potrebu lekára. Musí prísť osobne s občianskym preukazom!“

„Okamih, prosím,“ so stiahnutým chvostom vybehol som von za Stanom: “Musíš tam ísť osobne aj s občianskym. Skoro ma zabila pohľadom,” vystrašene som oznámil.

Zaskočený autor problému, v roztržitosti vošiel do lekárne s cigaretou v hube.

„Ta tu še nekuri, mlady pane!“ zjačala staršia pani. Stano pochopil, že cigareta musí von, pootvoril dvere a strelil ju rovno do okoloidúceho na chodníku. Ten si myslel, že som to urobil ja alebo Paľo a chcel sa biť. Paľo mu vysvetlil, že my tu čakáme na zubára, že ak chce, aj jemu zuby spočíta. To už bolo na chlapa priveľa, ale zuby sú chúlostivou záležitosťou aj tu, na Východe. Ešte čosi vykrikoval, ale pobral sa radšej preč. Predsa len, lekáreň je seriózne miesto, čo by o ňom mešťania povedali, keby sa tu trhal. Možno si škodoradostne pomyslel: „Však, nech vám ten zubár aj za mňa zuby spočíta.“

Zrazu Stano vyšiel von,

„Potrebujem dvoch svedkov, nad osemnásť rokov,“ zahlásil. “V poriadku, to sme obaja.” Vošli sme dnu:

„A ty mládenec, už máš osemnásť?“ spýtala sa magistra mňa. „Samozrejme, mám dvadsaťjedna, pani,“ vyhlásil som urazene.

„Občiansky preukaz!“

Keďže som našťastie tiež nemal občiansky pri sebe, mal som príležitosť prebehnúť sa mestom hore – dole, nájsť Orecha a došikovať ho. Tu to vyzeralo na dlhšie, aby nám neušiel aj s Tatrošom, ako sľúbil.

Lenže Orech je náčelník oravského deltaklubu, má zmysel pre tím. Koniec koncov, komu chutí samému v krčme čakať. Vybral sa nám naproti, lebo už sme „začali meškať“. Tiež s ohľadom na lokalitu, všeličo sa môže stať. Na pol cesty sme sa stretli, stručne som mu objasňoval problém:

„Zubárovi nechcú dať vitamíny, lebo ja vraj nemám osemnásť a niekto podvodom sa snaží vylákať lieky,…“ plietol som dve, na tri.

„Ty už nepi! Ideme tam, lebo toto čo mi tu splietaš nedáva zmysel,“ zahundral.

„Dobrý deň!“  do lekárni vstúpilo svetlo, keď sa vo dverách objavil Orech. Postava a vzhľad ako Paľo Bielik v Jánošíkovi zo šesťdesiateho tretieho, so širokým úsmevom na tvári a iskričkami v belasých očiach ohúril celú lekáreň. Nezabudnuteľný moment. Magistra za okienkom sa prvý raz usmiala, zjavne sa jej uľavilo: „Vy ste pán doktor?“ opýtala sa. „Kdeže, toto je pán doktor, Jiří Zubař Messerschmidt“ zasmial sa Orech. No, nebol to dobrý vtip, lebo magistra nemala ako pochopiť metaforu. „Ale tu je pečiatka MUDr. Stanislav, aha tento, oné. O čo sa tu pokúšate?“

„Ale, pani, my sme rogalisti, sme tu na inštruktorskom kurze, na Kamenickom hrade a zo srandy sme tuto doktorovi dali prezývku.“ stručne Orech vysvetlil, druhý raz sa na ňu usmial, čo malo znovu ten omračujúci efekt na ženské osadenstvo vo vnútri. Samozrejme, prevádzke lekárne neprospievalo ani to, že sa nám už venovali všetky tri magistry a ostatní zákazníci museli čakať. Teda skôr pacientky ako zákazníčky.

„Môžete to teda dosvedčiť?“

„Jasné, aj to, že tuto mladý už osemnásť mal tiež! Inak by nemohol robiť inštruktorák.“

„V poriadku a Vy občiansky máte?“

„Samozrejme, veď som šofér!“ načo magistra znovu nadvihla oči, pozrela sa do tých jeho iskričiek, pokrútila hlavou a zasmiala sa tiež.

„Dobre, tu to máte, päť korún.“

Bolo toho dosť, za päť korún. Každému čosi vošlo do ruky. Ako sme tak kráčali späť do krčmy, po zvyšok vitamínov, Paľo poťažkáva svoj kartón s céčkom a opýta sa analyticky:

„Zubař, aká je smrteľná dávka vitamínu C?“

„Dvadsaťpäť kilo, z piateho poschodia, rovno na hlavu!“ bezprostredne zaznela odpoveď, ktorá sa stala na zbytok môjho života zdrojom dobrej nálady. Samozrejme, všetci vybuchli smiechom, okrem Stana. Nebol to nejaký rečník, ale keď už niečo zahlásil, tak vždy pohotovo a s vtipom. Nesklamal ani teraz.

„To sa musí zapiť, “ sadajúc si k pôvodnému stolu Orech pokynie obsluhe. Tímová hráčka, s divnou chôdzou, len pokývala hlavou na znak porozumenia. Skôr než sme zložili krabice s vitamínmi a obuvou pod stôl, už to bolo na stole.  Boli sme štyria, tak ďalšie štyri rundy.

Očkom hodím na účet:

„Zostalo vám z obuvi niečo, lebo ja pri sebe naozaj nemám už ani korunu.“

„Neboj sa, všetko je na stodva,“ čím Orech naznačil, že si robím zbytočné starosti. Skutočne, Orech v pohode zaplatil a už sme si to valili Tatrošom nazad. V Kamenici si spomenul: „Slávik, ty si veliteľ voza, ako to tu organizuješ?“

Otočil sa ku mne dozadu. Chcel som namietať, že veliteľ vozu sedí vpredu, vedľa šoféra, keď ma zastavil ráznym:.

„Všetci sú na kopci a čo tam my budeme robiť?“ a pozrel sa na Paľa vedľa. Z toho vypadla poučka ako z automatu:

“Pilotovi je zakázané požívať alkoholické nápoje, štyridsať osem hodín pred štartom!” 

Nato som si spomenul na slová môjho starého otca z Košíc:

“Ta, kemu alkohol prekaža pri praci, nech nepracuje!”

A veru aj tak bolo: 

„Počkáme ich pod kopcom,“ rozhodne zavelil Paľo, čo voľne preložené znamenalo:

“Posedíme v krčme, v dedine pod výcvikovým terénom Kamenický hrad”. 

Ako sa neskôr ukázalo peňazí bolo dosť, tak sme požívali ďalej.  V krčme už zažali svetlo. Niežeby zrazu slnko zapadlo, ale dym by sa dal krájať. Orech, skoro nefajčiar zahlásil:

„Radšej otvor dvere, nech sa vyvetrá aj svetlo bude.“

„Aha ho aký múdry“, zadrapoval akýsi, z domáceho inventára.

„No, ty tam nekvákaj a šliap dvere otvoriť!“ zo žartu ho Orech zahriakol. Ten to zjavne pochopil, junácky vyskočil, pričom si odkopol stoličku dozadu, zapotácal sa, stratil balans, čo ho donútilo sadnúť si späť. Ako keď padne vrece krumplí, z vlečky na zem. „Ouú!“ zavyl junák, potenším hláskom. Plní pochopenia a empatie sme sa prihrbili na stoličke a vystrúhali účastnú grimasu. Každý z nás si už pri nejakom pristátí, tieto partie obtĺkol.

„Chlapi, nebice še!“ zastarel sa nezúčastnený krčmár, ktorý sa práve vrátil zozadu. Asi bol pivo naraziť alebo čo.

„Tak, to som ešte nevidel, aby niekto zoťal chlapa pohľadom, “ zahlásil som a obdivne  pozdvihol pohár smerom k Orechovi. V krčme zaburácal smiech. Ten s odretou kostrčou prišiel k Paľovi:

„A budze še špivac!“ Povedal hlasom ako do bitky.

A už aj išla, jedna ľudovka za druhou. Na počesť Váhu, Oravy aj Tatier, samozrejme, miestnych tu bolo viac, ako nás, tak predovšetkým východniarske:

„Poniže valala, pálenečku páľa,…“ Všetci by sme sa tam možno, až dodnes dobre bavili, keď tu zrazu Paľo v družnom rozhovore s nejakým miestnym zahlási ďalší z jeho povestných výrokov:

„Keď Sabinov město, tak muha ptak!“

No a stalo sa, k čomu sa schyľovalo už od samého rána. Strhla sa bitka ako v televízore. Orech s Paľom mi pripadali ako tí dvaja vo filme „Keď sa nahneváme, budeme zlí!“. Orech, ako ten väčší, But Spencer, to tam porozhadzoval ako triesky a Paľo, skoro ako Terence Hill, dobre mierenými, krátkymi suchými, ich pousádzal alebo naopak? Ja som naozaj nevedel, čo taký ožratý robiť, tak som sa radšej ani nepokúšal vstať, nie to ešte biť sa. Neviem – neviem, či som z toho nemal aj nejaké halušky. O tom-potom.

Našťastie, to už prišli ostatní, tí poctivejší frekventanti kurzu. Samozrejme, množstvo smädných prišelcov na chvíľu prerušilo tento druh miestneho folklóru. Prvý vošiel Ďodu, košický inšpektor lietania, Ondrej.

„Ta ce maria skarala, co še tu robi?“ Keď vošiel popradský inšpektor, Pišta, to už všetci, čo si radšej sadli, boli radi, že sedia. No a naostatok, do preplnenej krčmy vošiel Tibor.

„Firma Trenčín-Orava-Liptov, no to som si mohol myslieť. Dúfam, že ste všetko vybavili,“

Paľo vytiahol krabice od obuvi na stôl: „Právdaže, vedúci, aj vitamíny máme.“

„Toľko ste ich zase nemuseli požívať. Zajtra ráno fúkate.“

„Nože ukážte, akú obuv ste kúpili“

Načo Paľo začal rozbaľovať obsah prvej krabice. Keď jej obsah oslobodil od bieleho, šušťavého papiera, prvý krát som videl, čo tí dvaja vlastne nakúpili. Čierne lakované poltopánky. Najprv mi to nedochádzalo, ale srandovné to bolo už aj takto. No, a Paľo vysvetlil: „Mali sme tisícjednosto aj päť korún. Jedny vysoké botasky stáli päťsto korún a kto by za nás zaplatil v krčme?“ Bác, prvý výbuch smiechu,

„Tak sme si kúpili tieto do drevenieho spacáku!“

Nedochádzalo mi to. Stále som síce nerozumel, ale ostatní sa už váľali od smiechu. Stano pokojne a zhovievavo mi vysvetlil, že to sú papierové topánky do rakvy pre nebožtíkov, v cene, cca päťdesiat korún, spolu.

„Tak páni, zajtra nastúpite v týchto topánkach na ranný brífing, skôr než sa odoberiete znovu do mesta, ale už len vy dvaja,“ prejavil sa so zmyslom pre humor aj Tibor a ukázal na Orecha a Paľa.

Na druhý deň sa presne tak stalo. Nielenže sa tí dvaja, v slávnych lakovkách do mesta odobrali, ale ešte sa v nich aj vrátili a keby v krčme nebolo mokro, určite by ich ešte aj na svah vzali. No keď odpadli papierové podošvy, prišiel rad na skutočnú, rogalistickú obuv, ktorú samozrejme mali na izbe od samého začiatku.

„Ta to sme še pobavili, ta ne?“

 

Tak, aj o tomto boli začiatky vzduchom chladeného lietania viselcov.

 

“To ty si bez viny, čo hádžeš po nás kameňom?”

Orech s Paľom
Letisko Lisková asi v roku 1981

 

 

Škrabanie zemiakov

28.09.2014

Myslím, že len málokto rád škrabe zemiaky. Mnohí sme boli k tomu vedení už od malička. Že by práve preto ten odpor v dospelosti? V každom prípade, včasné vstávanie o štvrtej, aby sa stihlo viac »

Anjeli medzi nami

06.04.2014

Spolu s tými najkrajšími farebnými škálami svetla, harmónia tónov prechádza nami a rezonuje celým telom aj dušou. Chóry anjelov zostupujú medzi nás. V podobách, natoľko neočakávaných viac »

Od buka, do buka

13.01.2014

„Ešte raz, ešte aspoň jediný, jeden stupáčik“, V duchu modlikám, no viem, že sa beznádejne prepadám do závetria hrebeňa, vedúceho na západ, k Plaveckému Hradu. Ešte pred malou chvíľou viac »

kinezo design 1

Bicykel z 3D tlačiarne? Prvý vyrobila slovenská firma

20.10.2017 18:58

Slovenská spoločnosť Kinazo Design predstavila prvý horský bicykel vyrobený pomocou 3D tlačiarne, ktorý možno prispôsobiť zákazníkovi na mieru.

atóm, fyzika

Prvú tureckú atómku postaví ruský Rosatom, získal počiatočné povolenie

20.10.2017 18:40

Prvá jadrová elektráreň v Turecku získala počiatočné stavebné povolenie a úplné povolenie by mala získať v prvej polovici budúceho roka.

vražda, zločin, lúpež, krádež, nôž

Útočník na juhu Poľska zranil nožom 8 osôb, jedna žena zraneniam podľahla

20.10.2017 18:12

Dvadsaťsedemročný Poliak napádal nakupujúcich zo zadu nožom.

EU samit summit

Fico: V novembri oficiálne schválime, že chceme byť súčasťou posilnenej obrannej spolupráce

20.10.2017 17:48

Podľa premiéra Roberta Fica Slovensko uvažuje, že na pomoc Európe pri zvládaní migrácie vynaloží ďalší milión eur.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 12
Celková čítanosť: 18581x
Priemerná čítanosť článkov: 1548x

Autori blogu