Nejaké to zaucho od života človek síce pocíti, ale aj rýchlo odcíti. Predsa nie sme žiadne padavky. Hlavne, chlapi niečo vydržia, nie?

Časom, keď sa zo zaucha stalo „po papuli“, ba i viac, prišla otázka, za čo?

Hanba fackuje druhý krát, nedovolí ani zaplakať. Pravdaže, hrdosť núti rýchlo zabudnúť.

S vekom toho už bolo hádam aj dosť na to, aby som sa zamyslel. Zlé príhody nechodia samy. Za ručičky sa šikuje celá reťaz rôznych boliestok. Trvá to celú dobu. Zvláštne, najmä bolestivé udalosti, jedna za druhou, ako v zlom sne. Taký poznávací zájazd, ani som nevedel kedy som si na to zarobil. A hlavne ako? Celý sled udalostí začína vždy celkom nenápadne. Takmer vždy so zlosťou, nevraživosťou alebo iným, citovo aj pocitovo bolestivo nabitým rozpoložením. Často vrcholiac zhoršením vzťahov s okolím. Zakrádajúca sa zábudlivosť, už nebýva taká nenápadná:

„Do šľaka, kde mám tie poondiate kľúče?“

„Au!“, zajačím a radšej ani nepoviem ako zahreším, keď si privrznem prst do dverí. Bolestivé zakopnutie, nedá na seba čakať. Biela modrá červená, trikolóra vyznamenaní nepozornosti, vymaľuje nielen nechty. Netreba ani priveľa záujmu, aby bolestivé výstrahy zotrvali v mysli.

Rozladená muzika sa pritvrdzuje ďalej, než neochotne vytiahnem hlavu z kanálu a zamyslím sa prečo. Žiaľ, aj tieto udalosti mávajú svoju zotrvačnosť. Dozvuky sa raz prihlásia. Čoskoro. To je moja istota.

Inými slovami, zle sa mi deje pokiaľ sa nedám dohromady. Plakať naozaj nepomôže, ani zašiť sa kdesi do kúta. Úľak vystrieda panika a strach. Človek nemusí byť psychológom, pochopí vo chvíli precitnutia. Treba pokoj. Upokojiť sa však nie je až také jednoduché. Už nepatrím medzi tých, kde facka zaberie.

Studená sprcha, čím skôr ráno, to je moja cesta k harmónii.

O tom, potom. Figliar len fígľom dostane to, čo mu právom patrí a naporúdzi je kuleha.

Čo keby som si takú studenú sprchu dával aj preventívne?

Často treba pozbierať aj tie posledné zvyšky sebazaprenia, ale slasť po prvotnom šoku, tá skutočne stojí zato. Úžasné ráno je tu. Neverím v odpustky, ale overené mám, že zmierený aj facku oveľa lepšie znášam, rýchlejšie zistím ako ďalej. Ba, aj sa zaradujem a s nadšením do toho!

Možno je to len  zvláštna zhoda okolností, že deň je krajší, čím skôr ho začnem. Samozrejme, studenou sprchou. Čím dlhšie otáľam, tým dlhšie trvá, než príde aj dobrá nálada. Dlhé roky som sa tomu rituálu vyhýbal. Napriek tušeniu, že nerobím dobre.

Zbytočné to machrovanie, s natlčeným zadkom na mokrej podlahe.

Voda už bola príjemná, ani za teplú by som nevymenil. Ešte posledný raz zafučím sprchovacej hlavici do ksichtu, keď zrazu otázka:

„A kde je uterák?“

Nuž, nebola ani len podložka na zemi a facka letí, načahujúc sa po uteráku na vešiaku, nadarmo. Bez krídiel sa nelieta. Mláčka podo mnou, roznožku už nedám. Pirueta, na parádu, priam odpichnutý „Riťberger“. Nula bodov, končím vo vysokých tóninách. Priam kakofonicky! Podlaha sa sprchuje ďalej.  Koniec idylky. No, rituál na riti úsmev vylúdi, pod sprchou, aj dnes.

Ako však  to fackovanie obabrať? Nijako, ale dodnes som fackovaniu neprivykol. Keď už facka letí, žiaden fígeľ nepomôže. Mne sa uhnúť ešte nepodarilo. To neobabreš. No, znášam to lepšie, v tom je moja kuleha. Ešte lepšie je byť pripravený, ale zábudlivému, môžeš hovoriť. Hlavne, skoro ráno.

Nikto nevie čo ho dnes čaká, ale…

Uznávam, ranná studená sprcha nemusí a možno ani nemá byť príjemná. To netvrdím. Verím však, že zaoberať sa viac tým, čo mi robí dobre, asi bude lepším druhom výletu. Zotrvávať na fackovacom zájazde omrzí, studená sprcha nie.

Či?