Začiatky lietania na rogale boli charakteristické ako skoky, či pády z kopca. Podľa toho ako vyšlo. Pokusy, ktoré niekto prvý raz uskutočnil z daného kopca sme hrdo nazývali „prvoletmi“. Aj ja mám za sebou niekoľko takých. Napriek tomu, že dodnes sa nepostavím na okraj strechy čianžiaku, s rogalom to urobím ako nič. Aj skočím, ak dobre fúkne. Takú dôveru v krídlo má každý pilot, pokiaľ si je vedomý stavu techniky a svojich schopností. Slovom ani ja som nebol žiaden hrdina, no z veľkou vervou som skúšal jeden kopec za druhým. Dnes vlastne ani nechápem kde sa vo mne brala sila a výdrž vliecť tie kilá hore brehom.

„Nuž veru, nebolo nám hore kopcom nadol!“,

ako by Orech povedal.

Celé hodiny s krídlom na pleci sme sa potácali, ako zombie prešľapujúc z nohy na nohu, často krok vpred a dva nazad. Pomerne skoro sme odhalili fintu, že čím väčšia námaha, tým kratší krok treba robiť a človek sa tak rýchlo neunaví.

Zo začiatku sme vôbec nepoznali fusaky na krídla, teda návleky, v ktorých boli krídla úhľadne zložené do takej trubky. Pri vynáške lesom sme sa často zachytávali o krovia a konáre stromov. Voľne visiacimi časťami plachty alebo trubkami sa dalo veľmi nebezpečne zachytiť. Beda tomu, kto sa takú situáciu pokúsil riešiť silou. O to väčšou silou ho to zahodilo nazad dole kopcom. Najhoršie som dopadol vždy, keď som už od vysilenia strácal nervy. Zotovovu tabuľku potenia teoreticky pozná každý pilotný žiak. Overiť si ju v praxi, to je už iná mnemotechnika. Nikdy nezabudnete o čo tu ide. Na vojne som dostal riadny výcvik, počas prvých štyroch rokov. No, verte, nič vás nepripraví na skúsenosť s takou päť hodinovou vynáškou južnou stranou na Prosečnô. Tam som si mal precítiť, čo znamená otvoriť druhú rezervu a prežiť to. Mal som vtedy nejakých šesťdesiatpäť kilogramov živej váhy a zhruba toľko som aj niesol nahor. Čo už, rúrky 48×3 mm nie sú žiadnym pierkom. K tomu postroj s padákom. klasické letecké prístroje, rýchlomer, výškomer, variometer, prilba, nejaký liter, dva vody, poživeň. To sa rýchlo nazbiera. Nesená hmota krídla je neustále v pohybe, vplyvom chôdze, vetra, aj prírodných prekážok. Telo je tak nútené vykonávať ďaleko viac práce, než len na samotné nesenie hmotnosti, pretože navyše musí usilovať o stabilizáciu nákladu v optimálnej polohe. Duralové rúrky po chvíli tlačia do pliec ako ďas.

Krútivé pohyby ramena krídla si žiadajú neskutočnú nadprácu bruchom, chrbtom aj zadkom. Je len otázkou času, kedy toho začne byť dosť. Vtedy, keď som to Prosečnô konečne vyšliapal až hore, na Jóbovu lúčku, v duchu som sa zaprisahal, že na takúto sprostosť sa už nikdy nedám nahovoriť. Cestou som viac krát spadol, preliezali sme aj nejakú skalu. Viac krát som sa dogrcal od vysilenia, aj od zlosti. Lenže komu nadávať, keď naopak, ja som na to nahovoril nášho Janka, ktorého som mal vtedy vo výcviku. Vlastne už bol aj on hotový pilot. Bol som prekvapený jeho kondíciou, nebolo na ňom badať žiadne známky vysilenia. Päť hodín neskutočnej driny a on je v pohode. Hanbil som sa dať najavo svoj skutočný stav, ale aj tak som sa zrútil na zem a tupo hľadel do zapadajúceho slnka. Situácia nebola vôbec dobrá, žiadny protivietor, ba až vietor z chrbta. Jednoducho prišli sme neskoro. Pomaly začínalo zostupné prúdenie vzduchu do doliny, tzv. katabatické. Prehriaty vzduch nad osvetlenými hrebeňmi hôr sa začal zosúvať do temných dolín, plných studeného vzduchu. Našťastie oproti Prosečnému sa rozprestierajú ohromné vodné plochy Liptovskej Mary. Tá teraz hrala v náš prospech, ale len dovtedy, kým nezačne vzduch z kopcov súvislo padať do dolín. Rýchlo som sa musel rozhodnúť, či štartovať alebo zliezť z kopca pešo a krídlo nechať tam. Hoci som to vtedy predsa len zletel, dnes viem, že to bola hlúposť. Janko, posmelený mojím úspešným štartom chcel tiež letieť za mnou. No podmienky sa natoľko zhoršili, že štartovať nemal. Tiež sa únava prejavila v jeho rozhodovaní, skúsil to a skončil na smrekoch, lemujúcich spodný okraj Jóbovej lúčky. Našťastie nič sa mu nestalo, odnieslo to krídlo. Ja som zhrmel tých päťsto metrov prevýšenia za pár minút. Možno desať. Bolo to k plaču, zahodené úsilie, ktoré malo priniesť krásne a dlhé polietanie. Ružomberčania ma vysmiali, pretože oni tam už dávno chodili lietať a omnoho ľahšie z druhej strany cez Huty. Takže nebol to ani prvolet. Žiaľ ani Janko sa už k lietaniu nevrátil a to ma mrzelo úplne najviac. Ako inštruktora, aj ako priateľa.

Je tu nejaké poučenie pre moderných pilotov? Veď dnes už nikto nemusí vynášať krídla na kopce, prakticky všade sa dostanete autom alebo lanovkou. Chýbajúcu fyzickú záťaž si možno nahradiť posilovňou. Nakoniec technológie a aerodynamické vlastnosti klzákov, rádovo prevyšujú tie naše, teda dnes je to naopak. Niekoľko minút na pleci, hodinovky vo vzduchu. To bol aj náš sen, ktorý sa mne nakoniec aj splnil. No nikdy ani ja nesmiem zabúdať na Zotovovu tabuľku potenia. Ona totiž rovnako ako na zemi platí aj vo vzduchu, ba aj o čosi viac. Pilot ležiaci v podvese, spútaný tesným postrojom pod krídlom si nemôže na chvíľku oddýchnuť. Keď som na zemi nevládal niesť, jednoducho som krídlo aj seba zložil na zem. Takúto úľavu vo vzduchu by ste si dovolili len jeden jediný raz. Vlastne hneď dva razy. Prvý aj posledný. Odmenou vo vzduchu je pre nás dobrý stupák , súvislý prúd stúpajúceho vzduchu, niekedy stačí aj len taká bublina na predĺženie pobytu hore.  No a vlastný pobyt na nebi, je pre nás tým oddychom. Lenže po niekoľkých hodinách letu sa predsa len únava začne prejavovať. Čím lepšie sú podmienky na lietanie, tým menej je času venovať sa nejakým, telesným príznakom. Mňa obvykle zachváti eufória. Radosť z lietania a všetkej tej krásy dole úplne vytesní akýkoľvek negatívny pocit, či sebakontrolu. Preto už na štart idem s vedomím, že jediné na čo musím dávať pozor je potenie a s ním spojená koncentrácia. Ak sa cítim ako zašťatý, potím sa pod pásom, je čas na najvyššiu opatrnosť. Vysilenie organizmu dosiahlo vrchol našich fyzických možností a zdravého uvažovania. Ešte bude mnoho krásnych letových dní, ak tento dnešný v zdraví dokončíš, tak to je to poučenie, v ktorom si určite všetci budeme rovní.