Nielen chlebom je človek živý, veru aj oravskí rogalisti si museli niečo odmakať vo fabrike. Do rannej smeny, do Istebného, nás Kubínčanov, vozil človek najpovolanejší, sám náčelník Deltaklubu, jeho excelencia – Orech, podnikovým autobusom.

Ako sám hovorieval, „bleskom“ pozbieral ľudí po meste.  Až na koniec, sme nastupovali my, keď sa už Orech vracal z okružnej jazdy po meste. Okolo pol šiestej na stanici na Bysterci. Ja som bol sám, dobrá mi bola aj podniková garsónka, na Bysterci. Hneď vo vedľajšom činžiaku býval aj Ďafo. Mal už utešenú rodinku a veľa rokov odmakaných vo fabrike, tak mu nakoniec pridelili krásny trojizbový byt, na štvrtom poschodí.

Prečo, že nakoniec?

Nuž najskôr preto, že dostať sa k podnikovému bytu zase nebolo také jednoduché, ale Ďafo bol figliar. No a figliar bol ten druh Slováka, ktorý len fígľom získal to, čo si právom zaslúžil. Slovom zabojoval, ako sa na Ďafa patrí. Ktosi, kdesi musel nájsť kompromis v prístupe k inak nekompromisnému a úplne jedinečnému spôsobu podania žiadosti o podnikový byt. Nadriadení si museli skutočne blahoželať, že Ďafo bol jedinečný a hlavne jediný jeden kus. Takí dvaja by určite aj fabriku obrátili hore nohami.

Keď som bol u nich prvý raz, skoro som onemel, také úžasné teplo domova ma opantalo. Na prvý pohľad bolo vidieť harmóniu. Samozrejme, že som nešetril chválou, na čo Ďafo reagoval:

„Príď pozrieť, keď mám ja na starosti deti a domácnosť, “ povedal Ďafo, na čo jeho manželka stĺpkom prevrátila oči. Malý Ďafo junior hrdo dodal:

„Tatkovi, raz doletel tanier až ku trati.“

„Aký tanier?“, krútim hlavou nechápavo.

„Normálny, kuchynský, porcelánový“, doplnil Ďafo senior, úplne vážne. Nechápavo kukám na nich, čo nakoniec manželka stručne vysvetlila asi takto:

„Ďafo mal opäť raz,  po čase, svoje poobedie, ..,“ vysvetľuje manželka vážne,

„čo znamenalo upratať, umyť riad a postarať sa o deti. Lenže pánovi sa zachcelo ísť s vami lietať do Istebného a tak to všetko spojil do jedného.“ Jedným dychom zo seba vysypala a dodala:

„V skutočnosti, zobral riady, aj deti, otvorili okno smerom ku trati a Ďafo starší vyhlásil súťaž, komu to doletí ďalej! Hrniec sa počíta za dva taniere, rogalisti vpred!“

No a hádzali, špinavé riady, okoloidúcim ponad hlavy. Veľkému Ďafovi sa podarilo pár dobre tvarovaných kúskov riadu umiestniť, až kdesi ku trati. Dobrých sedemdesiat metrov. Všetci museli uznať, že bol najlepší, lebo nehádzal len taniermi. No a vyhral hneď trikrát. Deti zabavil, aj o riady sa postaral, a upratovať, predsa  víťazi nemusia. Po dobrej rozcvičke a neviazanej zábave, poďho teda do Delta klubu.

Bolo zrejmé, že manželka nemala z toho radosť, ani žandári, ktorí si museli vypočuť sťažnosti spoluobčanov.

Ďafo bol jednoducho uragán. Každý, v jeho blízkosti, sa musel mať na pozore, lebo už za päť minút niečo nepredstaviteľné uviedol do života. No a tak sa stalo skutočnosťou aj  to ráno. Spomienka dodnes hýbe s mojou bránicou. Toľko na dokreslenie Ďafovho presvedčenia, že:

„Nič ľudského nám nie je cudzie!“.

Oravské zimy sú povestné, ale v to ráno, na autobusovej zastávke to bola:

„Zima, ako v riti ľadového medveďa“, povedané miestnym slangom.

Rozleteli sa dvere na Orechovej „ešelke“. Tak sa označovali autobusy značky Karosa ŠL. Tlačenica, trma-vrma, vydobyť si nejaké miesto dnu, každodenný to folklór zamestnancov OFZ Istebné, bývajúcich v Kubíne. My Bysterčania, sme boli radi, keď sme sa dnu vôbec dostali.

„Prepáčte pán námestník,“ ospravedlňujem sa technickému námestníkovi, Vladovi, keď som zbadal komu šliapem na topánku. Moja ohľaduplnosť Ďafa zrejme inšpirovala. Možnože to bolo tou nepríjemnou horúčavou, v prekúrenom autobuse. Jednoducho, stáli sme natlačení ako sardinky, oproti sebe pritisnutí čelami. Do rannej chodili aj všetci úradníci a technici, tak autobusy boli natrieskané do prasknutia. Tiež by nemuseli chodiť na šiestu, ale ZEUMS trojka ešte nepočítala s plávajúcou pracovnou dobou pre inteligenciu.

Z letargie ma vyrušilo akési svetielko v jeho očiach. Zaostrím zrak lepšie,

„Ajajáj!“ zaúpel som v duchu.  Ten pohľad som už poznal. Nič dobrého z neho nekukalo. Zaihralo mu huncútstvo v očkách a zrazu sa ozval hlasitý prd. Okamžite sa okolo nás, roztiahol závoj, do očí štípajúceho smradu, akoby rozdrapilo stádo opíc. Skoro som sa od hanby prepadol, lebo to mohol byť len niekto z nás dvoch. Reakcie nenechali na seba dlho čakať.

„Sarin, Soman, vo všeobecnosti, možno považovať za bojové plyny. Odteraz tam isto budú patriť aj Ďafove, po opičné prdy“, napadlo ma v tom zmätku.

Krik, bľak, nadávky, slabšie povahy tam začalo nadrapovať na grcanie. V  natrieskanom autobuse na nedalo ani pohnúť; všetci sme sa stali účinkujúcimi obeťami, aj obecenstvom súčasne.

„Ďalší beznádejný pokus, naučiť riť spievať“, ako Ďafo zvykol komentovať hlasné uvoľnenie vetrov. No tentoraz to inakšie vylepšil.

Ani na chvíľku nezaváhal. Znechutene sa zamračil, až udivene sa okolo seba obzeral. Zdúpnel som, pri pomyslení, čo mi to ide vyviesť. Vo chvíli, keď sa pozrel ponad svoje ľavé plece, našiel obeť. Bez bázne a hany, takto oslovil, jemu za zadkom sediacu:

„Ále Hanka, keď sa hanbíš, tak povedz na mňa!“ pokúšal zaliečavo, strojene, ale riadne nahlas, nech všetci počujú. Chuderka, inžinierka Hanka, nevedela čo skôr. Nevoľnosť žalúdka, z priameho zásahu, striedala panika.

To som už nevydržal, vybuchol som smiechom a celý autobus za mnou. Viem, že to bolo nepekné, ale sranda to bola poriadna. Doslova. Pochopiteľne, nevyhli sme sa vyšetrovaniu na personálnom.

„Kto to bol?“

„Čo bol!“

„No, kto spôsobil pohromu v autobuse?“

„Však som jej vravel, aby povedala na mňa, keď sa hanbí!“ sebavedome vyhlásil Ďafo, schopný ďalej hrať svoju hru. Ani keby ho mali mučiť, nepriznal by sa, tak to nakoniec ukazovalo na mňa. Len Hanka vedela „odkiaľ vietor fúkal.“

Hanka, inak veľmi milá osoba, ešte tri mesiace po tejto udalosti, od nás bočila.

Do roboty veselo, len si bolo treba zistiť akú smenu má Ďafo.