Bol krásny večer, zajtra prvý máj. O desiatej nás vyhodili z Kocky, ako vždy.

„Záverečnááá!“ zaškriekala krčmárka, že už bolo dosť. Načim sa domov vrátiť. Vždy ma prekvapila zmena jej osobnosti. Pri platení kamoška, na záverečnú dráb. Už aj sa mi odnechcelo zostávať.

Nechýbala ani z našej strany nejaká nevhodnosť, či komentár, lepšie povedané hrešba, než sme sa neochotne odkývali dole schodmi. Pred Okresom práve dokončovali výzdobu tribúny, z ampliónov šušťalo a kvílilo:

„Raz, dváa, raz, skúška, raz, raz, ..Píííí…“ zvukoví technici, do omrzenia ladili hvízdajúcu aparatúru, bez ohľadu na nočný kľud. 

Žandári postávali okolo so škorpiónmi na pleci. Dokonca aj nejaký milicionár s flintou sa tam tváril dôležito, ako „metrovô ľajno pred cukrárňou“, žiadalo by sa miestne nemiestne prirovnanie. Vážna to bola aktivita, tribúnu do rána budú strážiť. Asi aby im neutiekla.

Akoby tá záverečná potrebovala dozvuky. Napojení pivom, aj nejaká „ľudská tvár“ tam bola, kráčali sme tým pľacom a v hlave mi vírili mrzuté myšlienky na komunistov a beztrestnosť ich konania, keď tu zrazu:

„Doveďte ľudí, budem rečniť!“, zahrmelo sa do ticha noci, ako blesk z jasného neba.

Samozrejme, Ďafo stál za „kecpultom“, teda za rečníckym pultom. Ten si náladu pokaziť nedal, len tak ľahko. Posuvný potenciometer výkonného zosilňovača „na plnie gule“, s výrazom Fidela Castra po bitke o Guantanámo, zopakoval svoju požiadavku, pekne artikulovane a nahlas. Námestíčko na Bysterci zamrelo, všetko na okamih stíchlo, čas sa zastavil.

Žandári, ochromení úžasom, údivom, ba až bázňou, tiež zdreveneli. Keď im konečne došlo, že prejavy súdruhov vypuknú až zajtra, my všetci sme už vedeli, že sme zase hviezdami večerného programu mesta.Nikdy by som neuveril, ako rýchlo sa dá vytriezvieť od strachu.

„Stoj, stoj lebo strelím!“ zavelil nejaký hlas a hneď na to:

„Ta, ta, ta!“ zaštekala dávka zo samopalu, vystrelená do vzduchu, smerom ku zjazdovke na Kuzmínove.

„Kto by sa nechal chytiť?“ preblesko mi hlavou a úplne pudovo som sa rozbehol nazad do mesta.

Nepríjemnosti so žandármi mi pripomenul vyplavený adrenalín. Nie je to tak dávno, aby som nezabudol, že oni majú vždy pravdu. Vybehaní od nosenia krídiel do kopca, s nohami oťaženými mierou užitého, sme z posledných síl dreli hore Kubínom, na druhý breh Oravy.

Dobehli sme na námestie a hop ho, rovno do parku, oproti vinárni. V šmyku sme zaľahli  medzi kvety. Z vinárne sa ozývalo dunenie diskotékových basov, čo tam Števo Hunčaga púšťal. Pomyslel som si pobavene:

„Ešteže to prvomájové ozvučenie  nedali Števovi, to by sme na tribúne už aj tancovali, samozrejme, v rámci skúšky“. Nebavil som sa však dlho.

Akurát som stihol hlavu schovať, keď na námestie dorazil prvý Žiguliak. Miestny šerifovia vyskákali, aj brigadírky zabudli v aute, behali dookola po námestí, snorili a nič. Auto s blikajúcim majákom krúžilo po námestí, situácia nanajvýš vážna.

„Ako supy, nad zdochlinami“, príznačne zahlásil Ďafo.

„Mňa oblievajú smrteľné poty, od strachu a on si žartuje“, blyslo mi hlavou. Lenže tak bolo. Stále krúžili. Časom aj vo vinárni prišla záverečná. Začali vychádzať ľudia, vyrojili sa po celom námestí. Na toto sme čakali, zamotáme sa medzi nich, keď tu počujeme prísť ďalšie auto. Brechot psa nám vystrelil adrenalín o ďalších  stodva percent. Lenže kopec ľudí, stopy naše doličné zašľapali. Ani psi nás nevyčuchali. V tých voňavých záhonoch, nad ktorými dominoval rozkvitnutý orgován, nás ani nemohli cítiť. No, keby ich pustili a ktorýsi vyliezol ku záhonom, hneď by nás našiel. Podobne ako tribúna, aj kvitnúce záhony boli tabu. Zrejme by nás tam ani nájsť nechceli. Však kto by takto zneužil prvomájovú výzdobu? My sme to predviedli hneď dvakrát. Teda, zviezol som sa, hoci som o to nestál. Mal som na výber?

Takmer, do svitania sme museli kvietky ovoniavať, pokiaľ to žandári konečne vzdali. Mysleli si, že prehľadali všetko, my vieme, že len skoro všetko. Nakoniec, keby nebodaj nás aj našli, riadne by sme to tam zorali. To by bol väčší prvomájový prúser než to, čo im práve Ďafo vyviedol.

Samozrejme, Kubín je malý, človek ho pešo prejde, z Baniska na Bysterec, aj za pätnásť minút, svižným krokom. Všetci sa navzájom poznajú a tak žandári veľmi dobre vedeli, kto to bol. Keď zistili, že nie sme ani doma, stačilo im počkať na nás pre domom, lenže na to už nemali kapacity. Bolo treba zabezpečiť Prvý máj, no a potom sa už na to zabudlo. Starý Zachar, vtedajší okresný náčelník, to vedel tiež. Nezabudol na tú udalosť, hoci nechal nás tak. Raz na Silvestra v hoteli Severan sa dozvedel, kde sme sa schovali. Dobre sa na tom zabával.

„Ste vy pekné kvietky, prvomájové!“