Niežeby sme boli nejakí kriminálnici, ale čas od času sme niečo vyviedli. Väčšinou síce trochu na hrane zákona, ale v súlade s miestnym druhom folklóru. Vtedy platilo, že:

„Kto dobre vybabre so žandármi je frajer, ale kto privedie do problémov blížneho svojho, je žandár!“

Jeden stojí za osobitnú zmienku. Nakoniec najznámejšia pesnička o Orave je česká. Práve vďaka oravskému žandárovi, Ivan Mládek zložil a naspieval evergreen „Jóžin z bážin“. Kto vie o čom je reč, potvrdí, že k jeho skutočnému menu je to veľmi blízko. Neviem ako potrápil Ivana Mládka, ale z textu tejto pesničky ožívajú aj naše skúsenosti.

Terminátor Jóžin, prenasledoval každého, ako lovec svoju korisť. Bez ohľadu na to, či ste boli vinní alebo vôbec nie. Beda, ak si Vás raz všimol. O pokutu bolo postarané. Otázka už znela, len kedy sa tak stane. Keď sme vyvážali krídla na streche klubovej tisícdvestotrojky, výpalník Jóžin nikdy nechýbal na cestách. A bolo jedno kam sme šli, všade nás vysnoril. Je pravda, že na jeden letový deň, päť dní opráv a tak sa vždy dalo niečo nájsť. Minimálne nadváha na strešnej záhradke tam bola vždy.Takmer každý letový deň bol o nejakú tú stovku zelenú drahší.

Čože, my sme boli preň cudzí, ale vlastná manželka? Zákon je zákon, hlavne v Jóžinovom prevedení. Aj vlastnej žene dal pokutu. Ona na bicykli, on na bicykli a pokuta päťsto Kčs. Asi mu inak nedala.

Pamätný spôsob jeho vďaky, aký predviedol chlapom, čo mu prišli na družstevnej vé-tri-eske pomôcť, pri stavbe domu. Potreboval auto s rukou a tuto kúsok, na Revišníku, družstevníci také mali. Prišli podľa dohody, načierno zobrali vé-tri-esku s rukou a hybaj pomôcť blížnemu svojmu. Socialistická to šedá ekonomika, či príležitosť robí zlodejom, slovom fuška. Jóžin chlapom popri práci nechal naliať domácej, do jedného, do druhého, ba aj dačo prehryznúť a do tretieho na cestu.

„A mne nedáš?“ zdvihol obočie na manželku, ktorá sa akosi viac okolo chlapov zvŕtala. Zamračene naliala aj jemu.

Štrngali, brngali, pokvákali o počasí a tak ďalej. Radostné to posedenie bolo by aj uzavrieť.

„Čo som dlžný, mládenci?“ opýtal sa Jóžin, keď bola robota pri konci.

„Tristo korún, ako pre vás náčelníku,“ opáčil ten, čo vyzeral ako šéf partie a nesmelo natrčil ruku na rozlúčku a potvrdenie obchodnej dohody zároveň.

Jóžin ich yplatil bez mihnutia okom, len ten jeho úlisný , potmehúdsky úškrn dal šípiť čosi zlovestného. Len čo chlapi nasadli do kabíny, Jóžin nezaváhal ani na sekundu. Bleskom mal nahlave žandársku brigadírku.  S výrazom zlého žandára, tak ako bol v montérkach, skočil na motorku a už aj valil dole Revišníkom. dobehol ich, predbehol, zašmykoval pred rozbehnutou vé.tri-eskou v bezpečnej vzdialenosti, ako pri riadnej policajnej naháňačke. Aj s adrenalínom.

Škripot bŕzd, dym, smrad pneumatík, krik, bľak, hrešba z kabíny, dali záverečnú bodku tej dlhej čiernej koľaji, čo zostala na ceste. Chlapi, ksichtami nalepení na prednom skle, ako muchy, neveriacky gúľali očami. Pred nimi na ceste stojí sám, náš velikán Jóžin, v montérkach, so žandárskou brigadírkou na hlave naopak. Aby mu čiapka z hlavy nespadla z hlavy za jazdy na motorke, otočíl si ju štítkom dozadu, čomu sme hovorili, akože:

„Lev Ti serie na päty!“

To preto, že čiapka bola štátnym znakom dozadu.

Vysoko zdvihnutá ľavica, Jóžinova ruka s plácačkou znamenala len jedno:

„Kontrola, súdruhovia. Dychová skúška na alkohol!“ zaliečavo salutoval Jóžin, rázne, ale úplne pokojne.

„Ale Jožko, veď len teraz,…,“ zvolal vodič, omráčený a paralyzovaný.

„Mlčte!“ zahrmelo ho zo žandára, „bude to za päťsto do vrecka, inak to bude za vodičák a vyhadzov z roboty!“

Jednoduchý výber, ponuka, ktorá sa neodmieta. No, už pohorší zárobok z fušky. Za tie tri poldeci a celodennú robotu, zaplatili dvesto korún z vlastného.

Slovom, ťažký život to bol na Orave, no všeobecne vysoká umelecká tvorivosť. Niekedy sa zdá, že aj ostatní žandári, čo to pochytili. Veď to praktizujú dodnes.

Jóžin mal postavené na Revišníku, len pár domov od Orecha. Ísť okolo mi vždy spôsobovalo žalúdočnú nervozitu. Dokonca aj keď som išiel pešo. Nie, nevymýšľam. Jednu sobotu zrána sme mali ísť lietať na Kubínsku Hoľu. Vybral som sa teda pešo za Orechom. Zadumane kráčam hore Revišníkom, už sa vidím vo vzduchu, keď tu, z ničoho nič, streľba ako v televízore.

„Prásk, prásk“, puberťácky zaštekala žandárska šesťtridsaťpäťka.

„Ťi sviňa! Ťi mňa ideš vaľať? Mňa, starého komunistu?“

Vykrikoval Jóžin, utekajúci a strieľajúc naháňal sviňu po ulici. Žandárska brigadírka, mäsiarka halena, gate od hnoja, gumáky. Ustrojený ako od Matela, červený ako paprika, tu sa zjavil, tam sa stratil, v kroví pri potoku. Neviem, na čo som vtedy myslel, ale rýchlo som bežal využiť pohostinnosť Orechovej manželky, aby som si nohavice skontroloval. Nepodarená zabíjačka,  našťastie sa nikomu nič nestalo. Neviem ako skončila tá sviňa, ale my sme polietali parádne. Večer na poletovke u Hanky musel aj Ďafo skonštatovať, že na Jóžina jednoducho nikto nemá.

No a vrcholom všetkého bolo, keď Jóžin dal pokutu aj sám sebe. Na bicykli spôsobil nehodu holandského kamióna. Na moste ponad Oravu, uprostred Kubína, tam kde sa odbočuje ku žandárom na Bysterci, hlúpy cudzinec, šofér kamióna, nevedel, že Jóžin tu má vždy prednosť. Aj na bicykli, odbočujúci na vedľajšiu cestu. Holanďan mal čo robiť, aby nezabil cyklistu, radšej to napálil do zábradlia. Ani Jóžin sa nedal zahanbiť liknavosťou. Reagoval okamžite, ako bolo jeho zvykom. Vypísal si pokutu, ukázal ju Holanďanovi. Po krátkej hádke, do ktorej sa zapojili aj ostatní účastníci premávky, Jóžinovi konečne došlo, že to on je na vine tejto katastrofy. Ku všeobecnému údivu, holanďan v šoku, nechápajúci krútil hlavou. Tu Jóžin vytiahol z vrecka peniaze. Významne zdvihol obočie, akože napomína sa. Zaplatil si do tej ruky, ktorá držala pokutové bločky, ktoré zas putovali do ľavého a peniaze nazad do pravého vrecka na uniforme. Vybavené! Samozrejme, medzinárodný problém, ktorý presiahol rámec okresu, ale Jóžin v pohode doslúžil až do penzie.

Zabaviť sa na úkor vtedajších orgánov a zasmiať sa dá vari aj dnes.

„Na Orave dobre, na Orave zdravo“, no a ja by som dodal, že aj veselo.