Založ si blog

Všetko raz, je prvý raz

Pre lepšiu náladu, uvoľnenie a viacej svetla do tejto zimy, nech zasvieti nasledovný príbeh zo života.

Zasmejete sa vy všetci, ktorí ste už niečo podobné zažili a vy ostatní, možno v ňom nájdete poučenie.

Po nežnej revolúcii lietanie nijako nezlacnelo. Naopak, nová generácia pilotov, jednoznačne navodili trend kvalitnej techniky, svetových značiek. Logicky, na tých našich totalitných Medžikoch sa nedalo konkurovať pilotom na Moyesoch, Wils Wingoch, či UP. Aj taktika má svoje medze. Na západe už padáčkári[1] dosahovali také výkony, ako my na zväzarmovských krídlach, len pre ilustráciu výkonnosti našej techniky.

Ja, zvyknutý zarábať si na leteckú prevádzku kadejakými fuškami, logicky som začal podnikať.

K tomuto rozhodnutiu som dospel na jar osemdesiateho-deviateho roku, len čo som zistil, že také je možné. V lete som dostal slávny zápis do občianskeho preukazu, že: „Súkromný podnikateľ“.

Pre mňa to fakticky znamenalo, prvý bezdomovec v Dolnom Kubíne. Fabrickú garsónku som musel odovzdať a náhradné bývanie som nemal.

„Pôjdeš handry fajčiť, s kačkami pod mostom!“,

predpovedali mi kamaráti, zo srandy.  Sranda to však už nebola lebo skutočne mali pravdu. Presvedčili o tom následné udalosti. Nikto nemal záujem o moje počítačové služby. Veď kto vtedy mal počítač? Ťažké

začiatky, predsa sme sa nejako prehrýzli. Oslovil ma bývalý kolega z katedry, že ideme spolu dovážať a predávať počítače.

Super, prvé školenie o “podnikaní po Slovensky”, som mal do roka za sebou. Potom nasledovalo šestnásť a pol tony melónov. Bomba kšeft! Súrne som potreboval zemiaky a že vraj koľko odoberiem melónov, toľko mi dajú aj nedostatkových krumpľov. Krumple však nedodali vôbec a melóny som mohol zjesť sám. To sa nedá a nedalo sa ani rozpredať, Vďaka štátnej regulácii cien. Radšej som rozdal všetko, čo som už nemohol predať, než by to malo ísť sviniam. Tento spôsob podnikania mi už viac nevyhovoval. Čo ďalej? Stručná rekapitulácia, vyskúšal som si import, distribúciu, poďme ho do exportu. Strach vyoperovaný, reku najlepšie to bude s drevom. V exporte som sa nijako nevyznal, v drevárskom biznise, ani za mak. No a? Veď je to jedno, nikto sa podnikateľom nenarodil, no nie? Učiť sa mi treba tak či tak, ako ten plešatý ujo pripomínal. A veruže bolo treba. Nevedno ako, objavil sa čistokrvný talian, Pino. Mohol mať tak okolo päťdesiatky. Kríval, zjavne mal problém s pravým kolenom. Pino nás skutočne uviedol do sveta exportu. Išli sme spolu vyvážať do Talianska, bukové nábytkové polotovary, hranolky a vlysy, na výrobu stoličiek. Zistili sme, že vieme zabezpečiť práve ten tovar, ktorý Pino hľadá. Suché bukové polotovary. Slovo dalo slovo a vydal som sa na svoju prvú cestu do Talianska. Zobrali sme môjho Favorita, tlmočníčku, zopár vzoriek a celkovo piati sme sa vydali na západ. Lepšie povedané na juhozápad. Tak a tu začína skutočná sranda. S Pinom sme boli dohodnutí, že sa stretneme v Udine na stanici.

„To najdes láa-ko, chleda stányca Údyne“, informuje nás telefonicky Pino, ešte pred cestou.

„Ako nič!“, hovorím si v duchu. Až mi stiahlo čosi okolo žalúdka. Odhodlane a smelo, sadli sme večer v Kubíne do auta a poď ho proti noci do Talianska. Ráno o šiestej sme už boli v Udine. Počas jednej zastávky, ešte na motoreste pri Gráci, kúpil som si náhradné slipy a urobil som dobre. Na záchode som si všimol, že tie čo som mal na sebe, treba vymeniť. Začala sa tvoriť klzná stopa, od toľkého sedenia.

Pretože na každý deň som mal slipy inej farby, hovorím si obrazne, že najprv zaseriem červené, symbolicky. Tak sa aj stalo, ale pekne po poriadku.

Tlmočníčka spala, nikto z nás nevedel, že železničná stanica sa povie Ferrovia.

„To nájdeme, neboj sa“,

upokojujem šoférujúceho kolegu, počas krúženia po rannom, Udine. Utešené mestečko, ako vymaľované, po daždi vyvoňané, dobrá nálada. Pomohla mapa a hlavne som si spomenul, že „fero“ môže znamenať niečo so železom, „via“, že cesta.

„Aké ľahké, ideme na kávu“,

zahlásil som, len čo sme zastavili na parkovisku vedľa železničnej stanice. Vyvliekol som sa z auta, rozhliadol sa a od tej chvíle som už na spanie ani nepomyslel. Asi sto metrov od nás, na rohu bola kaviareň. Vybrali sme sa tým smerom, lebo vo dverách som videl nejakú pani s metlou.

„Bondžorno!“

slušne pozdravíme.

„Kafé?“

Opýtam sa ako starý talian. Pani zdvihla ruky hore, vystretými ukazovákmi gestikulovala:

„No, no, mi dispiace, é chiuso,“ snažila sa

nám vysvetliť, aj rukami, že už je zavreté. Hovorím si:

„Už? O šiestej ráno?“

Videla naše nechápavé ksichty, tlmočníčka Marta nechcela rušiť dobrú zábavu, čo nakoniec viedlo k tomu, že zvíťazila talianska pohostinnosť a teta nám skutočne kávu aj urobila.

„Espresso, per favore, dieci lire costa“, to už Marta preložila:

„Preso, desať lír.“

„Desať?“ v úžase hneď počítam. Kurz líry bol dvadsaťtri korún československých, za tisíc lír.

Stotina, teda predstavovala dvadsaťtri halierov, za päť káv.

„Nie desať, ale desaťtisíc. Taliani sa neobťažujú posledné tri nuly vysloviť“, spresnila tlmočníčka.

„No, to je už iná káva,

dvestotridsať korún za päť káv,“ zašomrem nad dražobou a vlastne šokom z extrému.

„Ešte pred chvíľou to vypadalo na super cenu, na týchto talianov si treba dať pozor“, nahlas rozmýšľam, načo sa tlmočníčka zatvárila urazene, akoby ona sama reprezentovala celé Taliansko, „Oravka“ jedna.

No nič, zaplatili sme, vypili a ideme nazad k autu, že tu počkáme na Pina. Mal by prísť o siedmej po nás. Len čo sme sa priblížili k autu, moje prvé originálne talianske espresso sa ozvalo. Normálne som cítil, že ja do auta už namôjveru nedôjdem.  V otočke ostatným hovorím:

„Choďte, ja Vás dobehnem, musím na WC“,

oznámil som s tým, že sa vrátim do toho baru na toaletu.

Lenže tam už bolo zavreté. Rýchlo som pochopil, že teta vravela pravdu. Zavreté! Nevadí, tamto je mesto, hádam ešte dačo nájdem. Svižnejším krokom som sa vydal pekne vydláždeným bulvárom smerom k historickej časti mesta. Samé kamenné múry, asi bývalé opevnenie, premýšľam, neustále zrýchľujúc krok. Všetko zavreté, nikde nič. Otočím sa, reku na stanici musí byť otvorené WC. To už skutočne bežím. Bez ohliadnutia miniem naše auto. Všetci hore nosom, driemali.

Na stanici som prebehol cez vstupnú halu, podobnú ako u nás.

„Hajzle musia byť niekde von,“ zúfalo stískajúc obe polky, prebehnem k perónu.

„Hurá,“ zajasal som pretože rovno predo mnou sa zjavil uniformovaný železničiar.

„Toalety?“ spýtal som sa ho rovno po slovensky. Ku podivu rozumel a ukázal mi na dlhú chodbu popri peróne. Nezdržoval som ho ďakovnou rečou, rovno som sa rozbehol tým smerom. To už som cestou uvoľňoval naozaj smradľavé a aj hlasité prdy.

„Hanba, hanba, ešte že ma tu nikto nepozná!“

Dobehol som k dverám s panáčikom, potiahnem za kľučku a nič. Dvere sa neotvorili.

To už je skutočne priveľa. Títo poondiaty taliani ešte aj hajzle zavrú po šiestej. Odrazu som sa cítil ako nakazený. Pomaly som si uvedomoval naliehavosť situácie. V duchu som už pripustil aj to, že tu a teraz to bude prvý krát v živote, čo sa poseriem na verejnosti.

Zase sa potvrdilo staré vojenské príslovie:

„Keď vojak povie, že nevládze, ešte tri krát vládze!“

Znovu som prebehol staničnou halou a zopakujúc predošlú cestu vydal som sa znovu k tomu baru. Samozrejme, zavreté, nerozmysleli si to, kvôli mne. Bežím teda znovu do mesta, popri hradbách ďalej a ďalej v nádeji, že nájdem aspoň nejaký parčík. Najväčším parčíkom, aký som nachádzal cestou, boli ostrovčeky hliny okolo mladých stromčekov a okrasných kríkov, osadených v dlažbe. Nádej zomiera posledná! No a tá moja zomrela na semafore, kde som dobehol tak, že mi už napínalo slipy. Predo mnou som zbadal cestu. Prekvapene zisťujem, čulá premávka, dokonca na chodníku pri semafore stoja ľudia. Dobehol som tam, keď:

„Ku-ú-va!

Červená!“

Zaúpel som tenkým hláskom, ako keď zlyhá zvierač. Naskočila červená.

V tom, ako za odmenu,

„točený mramor“ rovno do gatí. Prisahámbohu, tie červené slipy mi naplo až po kolená. Vtedy sa nosili mrkváče, voľné gate zužujúce sa k členkom. Našťastie.

Neveriacky sa dívam na červenú pre chodcov, na svetelnej signalizácii, uvedomujem si, že som sa práve posral.

Tu som sa mal po prvý raz v živote presvedčiť, že smola nikdy nechodí sama. Hlavne, že každá katastrofa je len prvou v reťazci ďalších, ktoré vôbec nemusia navzájom súvisieť.

V tej chvíli, sa začali diať už spomenuté srandovné veci.

Dobrá správa bola, že to v gatiach nebolo riedke. No a realita?

Najprv, z čista-jasna, veľký roj múch ma označkoval medzi ostatnými v dave. Obrovský smrad, ľudia odskakujú odo mňa. Otočka, a mašírujem

si to k prvému kríčku, vkusne osadeného v dlažbe. Cítim ako sa mi tá ranná nádielka rozotiera o stehná a myslím si, že sa prepadnem od hanby.

To však bol len logický začiatok. Len čo som prišiel k tomu kríku, vytiahol som z puzdra na opasku skladací nožík. Od vtedy sa volal „Sliporež“. Uvoľnil som opasok, načo mi módne biele gate, celé zasraté, skĺzli pod ťarchou nákladu až na zem. Rýchlymi pohybmi som odrezal slipy na bokoch, načo spadli tiež až na zem. V tom momente: „Bác!“

Až sa mi zaiskrilo pred očami, zatočila sa mi hlava. Aby som nabral balans,

chcel som urobiť krok dopredu, ale moje gate na zemi, už urobili svoje

a padol som rovno do toho kríka. Našťastie. Akási babička ma bila drevenou

palicou a kričala:

„Porko,

porko!“

Len tak na Adama, s holými generáliami[2], zasratý až po členky, som sa tam metal, raz vtákom, raz zadkom v tŕní, než sa mi podarilo znovu sa dostať na nohy. Babka neustávala vo svojom úsilí.

Majstrovsky narábala palicou a bila kade zasiahla.

Podchvíľou len tak mľaskalo.

Jednou rukou som sa kryl, pred už tiež zamazanou palicou a druhou som sa snažil oslobodiť od nákladu, v gatiach nakladeného. Keď sa mi konečne podarilo pozviechať, najprv som vyhodil červené slipy, aj s ich obsahom z gatí

von, ku kríčku. Potom zbytok z toho, čo zostalo v gatiach. Samozrejme, vlastnoručne. Nemusím hádam ani spomínať, že okolo sa už zhromaždili ľudia, nejaká pani tam vedľa hodila šabľu na dlažbu. Chlapi odvracali zrak,

na rozdiel od ženských. Takéto niečo nevidia každý deň. Všetko raz, je prvý raz. Utrel som si teda ruky do kríka. Babka, zjavne unavená, už len držala v nemom úžase palicu vystretou rukou, pred sebou a zjavne jej nebolo dobre z toho, čo na nej vidí. Získal som drahocennú sekundu.

„Ešte, že to nebolo riedke,“

utešoval som sa. Veľmi rýchlym krokom, ako mi len vnútorná strana nohavíc dovoľovala, som sa vybral späť k autu.

„Čo teraz?“

Zahadzujúci sa polo-behom, chaos v hlave, odliepam lepkavé nohavice od stehien, každým krokom.

Čím dlhší krok, tým lepšie.

Obzrel som sa, či nejde za mnou nejaký policajt. Toľko rozruchu, takto skoro ráno, by u nás zbuntošilo celú policajnú stanicu. Potichu som otvoril kufor auta, vybral z neho svoju cestovnú tašku. Všetci spali a neprebudili sa, ani keď som zabuchol za sebou. Vybral som sa znovu na stanicu, znovu tam stál ten konduktor. Ten už z diaľky videl zlovestný roj múch, ktoré ma sprevádzali. Pochopil, keď som prišiel k nemu bližšie. Chytil sa za nos, odvrátil sa a lakťom ruky, držiacej veľký nos, mi niečo ukazuje. Pozriem tým smerom a uvidel som, čo som predtým prehliadol.

Presne oproti tým záchodovým dverám, ktoré som pred chvíľou neúspešne drmal, sa otvorili iné záchodové dvere a vyšiel z nich muž. Pochopil som, na nič som nečakal a bežiac tam vyslovujem nádej, že tam nájdem sprchu. Vrútiac sa dnu našiel som prvý voľný box. Prekvápko!

Predo mnou len diera v zemi. Turecké hajzle.

„Ako v Rusku,“

napadla ma paralela.

„Kde som sa to len ocitol?“ Nikde žiaden splachovač. Som technik, mňa niečo len tak nezaskočí, ale skutočne, ani fotobunka nikde. Sklamane si znovu vytiahnem zasraté gate hore, otvorím dvere na boxe a ajhľa, spláchlo to! Znovu vyzlečiem gate, hodím ich do tej porcelánovej mušle, pootvorím dvere a bác sa do vody, pokiaľ tečie.

„Bŕr!

Aká studená, “ zasyčím, keď vtom zbadám, že dvere končia asi dvadsať päť čísel nad zemou. Práve vošiel nejaký chlap do vchodu a naše pohľady sa stretli.

Preľaknutý hneď vybehol. Zľakol som sa aj ja, čo keď dovedie policajtov.

Vybehol som v panike z boxu s holou riťou, dôkladne ponatieraný.

Pred sebou som zbadal umývadlo, tekuté mydlo, papierové obrúsky. Chvatom som si nabral mydlo do ľavej ruky, nečistej, obrúsky do pravej, tiež zasratej a vbehol som do iného boxu, aby ma nebolo vidieť od vchodu popod dvere. Zase tá istá procedúra, pootvoriť dvere na boxe, zavrieť, hop do mušle, pokiaľ voda tečie. Namydliť, opláchnuť a znovu dokola. Odvtedy viem aj to, že studenou vodou sa hovná umyť nedajú. Bolo toho neúrekom, celkom zaneprázdnený sebou samým, skoro som prehliadol, že prišli naraz traja chlapi. Počul som ako sa otvorili dvere na boxe vedľa, čosi hlasito debatovali. Pozriem popod dvere, uniformy. Skúsili aj moje dvere. Zmeravel som. Našťastie, pochopili, že je obsadené a nechali ma tak. Čakám so zatajeným dychom, až som zase zostal sám na záchodoch. Opäť chytro po mydlo a obrúsky. Dovtedy som takto kmital, až som bol nakoniec úplne čistý. Z cestovnej tašky som si vybral veci na prezlečenie, pre istotu všetko v čiernom. Špinavé nohavice som dôkladne prepral, mokré zabalil do piatich igelitiek, že ich niekde na hoteli dám oprať. Škoda takých fajných gatí z Nového Targu. Zároveň ma napadlo, že tá káva bola drahšia, ako tieto gate, ale aj tak mi ich bolo ľúto vyhodiť. Dobre hermeticky zabalené putovali na dno cestovnej tašky a vyšiel som z boxu. Cestou k umývadlu vidím na konci záchodu dvere s piktogramom, pripomínajúcim sprchu. Vyšiel odtiaľ nejaký človiečik, skutočne boli tam sprchovacie boxy, s teplučkou vodou. Len sa tak parilo.

„Do šľaka, a ja sa tu hádžem v studenej vode, ako ryba na suchu.“  Jednoducho, v tom strese som to prehliadol. Žiadúce bolo, čo najchytrejšie sa schovať.

Unáhlenosť, či zbŕklosť sa nevypláca!  Už aj to viem. Tak som si dal ešte teplú

sprchu, skoro som tam zaspal, od úľavy. Vyvoňaný, celkom iný človek, som v skupinke ľudí, s úsmevom prešiel popri konduktorovi.

Ten si ma ani nevšimol, nespoznal ma v prevlečení. V aute všetci ešte spali. Len čo som otvoril kufor, začali sa preberať:

„Vás by tu mohli aj ukradnúť,“ rypnem si a tvárim sa, že sa nič nestalo. Vilo vylezie spoza volantu a hovorí:

„Kde sú tu hajzle?“

Všetka zlosť už zo mňa vyprchala, ale predsa len trochu zlomyseľnosti ma pokúšalo, nechať ho trochu si zabehať. Nakoniec zvíťazila lojalita a naviedol som ho, na ten správny hajzeľ. Keď sa vrátil, hovorí:

„Predstav si, títo taliani majú zvlášť hajzle pre nočnú prevádzku a od šiestej otvárajú iné, vyčistené na dennú prevádzku.“

„Fíha, “ tvárim sa prekvapene, hoci ja o tom už viem svoje.

„Asi si to môžu dovoliť, nie ako tie naše, nonstop zasraté,“ pridám poznámku, aby reč nestála. To už prichádza Pino a začína biznis môjho života. Po piatich dňoch, keď sme všetko dojednali, ocitli sme sa v Mirane. Maličký hotelík vlastnil akýsi Juhoslovan. Machroval s akousi rakijou, tak sme mu ju vypili, juhošovi. V dobrej nálade som kolegom popísal, čo sa mi stalo v to prvé ráno. Neverili, ale dobre sa zabávali, až kým, posmelený smradľavou slivovicou, zašiel som do auta a doniesol igelitku. Stále neverili, ale keď som rozbaľoval tretiu igelitku vyvalil sa smrad.

„Ďalej nemusíš, veríme!“

Užasnuto, ba až zhnusene na mňa civeli. Zabalil som to nazad a požiadal juhoša, nech to teda vyhodí.  „A tak na zdravie, asi aj toto prispelo k zdarnému koncu,“ skonštatovali sme úplne vážne. Aspoň sa tak hovorí. Táto skúsenosť patrí medzi tie na celý život. „Všetko raz, je prvý raz!“ No a konečne to hlavné poučenie je:

„Lepšie sa je vysrať, hoc aj na námestí, ako sa tam posrať!“

 

[1]

padáčkári,

rozumej paraglajdisti

[2]

generálie, to jest riť a to ostatné

Škrabanie zemiakov

28.09.2014

Myslím, že len málokto rád škrabe zemiaky. Mnohí sme boli k tomu vedení už od malička. Že by práve preto ten odpor v dospelosti? V každom prípade, včasné vstávanie o štvrtej, aby sa stihlo viac »

Anjeli medzi nami

06.04.2014

Spolu s tými najkrajšími farebnými škálami svetla, harmónia tónov prechádza nami a rezonuje celým telom aj dušou. Chóry anjelov zostupujú medzi nás. V podobách, natoľko neočakávaných viac »

Od buka, do buka

13.01.2014

„Ešte raz, ešte aspoň jediný, jeden stupáčik“, V duchu modlikám, no viem, že sa beznádejne prepadám do závetria hrebeňa, vedúceho na západ, k Plaveckému Hradu. Ešte pred malou chvíľou viac »

pariz, protest, demonstracia

Tisíce ľudí opäť demonštrovali v Paríži proti reforme trhu práce

23.09.2017 23:08

Protest zorganizoval ľavicový politik a neúspešný kandidát na prezidenta Jean-Luc Mélenchon.

de Maiziére

De Maiziére: Nemecká kontrarozviedka sleduje členov protiimigračnej AfD

23.09.2017 21:24

Dôvodom sledovania členov Alternatívy pre Nemecko (AfD) je, aby sa zistilo, či na seba v strane nestrhávajú extrémistov s protiústavnými cieľmi.

zena, mexiko, zemetrasenie

Trápenie Mexika pokračuje, krajinu zasiahli ďalšie otrasy

23.09.2017 20:31

Vo chvíli, keď záchranári pokračujú v prehľadávaní trosiek po ničivých utorkových otrasoch, zasiahlo Mexiko ďalšie silné zemetrasenie, tentoraz o sile 6,2 stupňa.

Londýn, práca, Británia, profesia

Londýnčania chcú zachrániť Uber. Petícia má pol milióna podpisov

23.09.2017 16:44

Petícia proti rozhodnutiu úradníkov v Londýne neobnoviť prevádzkovú licenciu spoločnosti Uber získala už 520-tisíc podpisov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 12
Celková čítanosť: 18206x
Priemerná čítanosť článkov: 1517x

Autori blogu