Založ si blog

Záverečná

Bol krásny večer, zajtra prvý máj. O desiatej nás vyhodili z Kocky, ako vždy.

„Záverečnááá!“ zaškriekala krčmárka, že už bolo dosť. Načim sa domov vrátiť. Vždy ma prekvapila zmena jej osobnosti. Pri platení kamoška, na záverečnú dráb. Už aj sa mi odnechcelo zostávať.

Nechýbala ani z našej strany nejaká nevhodnosť, či komentár, lepšie povedané hrešba, než sme sa neochotne odkývali dole schodmi. Pred Okresom práve dokončovali výzdobu tribúny, z ampliónov šušťalo a kvílilo:

„Raz, dváa, raz, skúška, raz, raz, ..Píííí…“ zvukoví technici, do omrzenia ladili hvízdajúcu aparatúru, bez ohľadu na nočný kľud. 

Žandári postávali okolo so škorpiónmi na pleci. Dokonca aj nejaký milicionár s flintou sa tam tváril dôležito, ako „metrovô ľajno pred cukrárňou“, žiadalo by sa miestne nemiestne prirovnanie. Vážna to bola aktivita, tribúnu do rána budú strážiť. Asi aby im neutiekla.

Akoby tá záverečná potrebovala dozvuky. Napojení pivom, aj nejaká „ľudská tvár“ tam bola, kráčali sme tým pľacom a v hlave mi vírili mrzuté myšlienky na komunistov a beztrestnosť ich konania, keď tu zrazu:

„Doveďte ľudí, budem rečniť!“, zahrmelo sa do ticha noci, ako blesk z jasného neba.

Samozrejme, Ďafo stál za „kecpultom“, teda za rečníckym pultom. Ten si náladu pokaziť nedal, len tak ľahko. Posuvný potenciometer výkonného zosilňovača „na plnie gule“, s výrazom Fidela Castra po bitke o Guantanámo, zopakoval svoju požiadavku, pekne artikulovane a nahlas. Námestíčko na Bysterci zamrelo, všetko na okamih stíchlo, čas sa zastavil.

Žandári, ochromení úžasom, údivom, ba až bázňou, tiež zdreveneli. Keď im konečne došlo, že prejavy súdruhov vypuknú až zajtra, my všetci sme už vedeli, že sme zase hviezdami večerného programu mesta.Nikdy by som neuveril, ako rýchlo sa dá vytriezvieť od strachu.

„Stoj, stoj lebo strelím!“ zavelil nejaký hlas a hneď na to:

„Ta, ta, ta!“ zaštekala dávka zo samopalu, vystrelená do vzduchu, smerom ku zjazdovke na Kuzmínove.

„Kto by sa nechal chytiť?“ preblesko mi hlavou a úplne pudovo som sa rozbehol nazad do mesta.

Nepríjemnosti so žandármi mi pripomenul vyplavený adrenalín. Nie je to tak dávno, aby som nezabudol, že oni majú vždy pravdu. Vybehaní od nosenia krídiel do kopca, s nohami oťaženými mierou užitého, sme z posledných síl dreli hore Kubínom, na druhý breh Oravy.

Dobehli sme na námestie a hop ho, rovno do parku, oproti vinárni. V šmyku sme zaľahli  medzi kvety. Z vinárne sa ozývalo dunenie diskotékových basov, čo tam Števo Hunčaga púšťal. Pomyslel som si pobavene:

„Ešteže to prvomájové ozvučenie  nedali Števovi, to by sme na tribúne už aj tancovali, samozrejme, v rámci skúšky“. Nebavil som sa však dlho.

Akurát som stihol hlavu schovať, keď na námestie dorazil prvý Žiguliak. Miestny šerifovia vyskákali, aj brigadírky zabudli v aute, behali dookola po námestí, snorili a nič. Auto s blikajúcim majákom krúžilo po námestí, situácia nanajvýš vážna.

„Ako supy, nad zdochlinami“, príznačne zahlásil Ďafo.

„Mňa oblievajú smrteľné poty, od strachu a on si žartuje“, blyslo mi hlavou. Lenže tak bolo. Stále krúžili. Časom aj vo vinárni prišla záverečná. Začali vychádzať ľudia, vyrojili sa po celom námestí. Na toto sme čakali, zamotáme sa medzi nich, keď tu počujeme prísť ďalšie auto. Brechot psa nám vystrelil adrenalín o ďalších  stodva percent. Lenže kopec ľudí, stopy naše doličné zašľapali. Ani psi nás nevyčuchali. V tých voňavých záhonoch, nad ktorými dominoval rozkvitnutý orgován, nás ani nemohli cítiť. No, keby ich pustili a ktorýsi vyliezol ku záhonom, hneď by nás našiel. Podobne ako tribúna, aj kvitnúce záhony boli tabu. Zrejme by nás tam ani nájsť nechceli. Však kto by takto zneužil prvomájovú výzdobu? My sme to predviedli hneď dvakrát. Teda, zviezol som sa, hoci som o to nestál. Mal som na výber?

Takmer, do svitania sme museli kvietky ovoniavať, pokiaľ to žandári konečne vzdali. Mysleli si, že prehľadali všetko, my vieme, že len skoro všetko. Nakoniec, keby nebodaj nás aj našli, riadne by sme to tam zorali. To by bol väčší prvomájový prúser než to, čo im práve Ďafo vyviedol.

Samozrejme, Kubín je malý, človek ho pešo prejde, z Baniska na Bysterec, aj za pätnásť minút, svižným krokom. Všetci sa navzájom poznajú a tak žandári veľmi dobre vedeli, kto to bol. Keď zistili, že nie sme ani doma, stačilo im počkať na nás pre domom, lenže na to už nemali kapacity. Bolo treba zabezpečiť Prvý máj, no a potom sa už na to zabudlo. Starý Zachar, vtedajší okresný náčelník, to vedel tiež. Nezabudol na tú udalosť, hoci nechal nás tak. Raz na Silvestra v hoteli Severan sa dozvedel, kde sme sa schovali. Dobre sa na tom zabával.

„Ste vy pekné kvietky, prvomájové!“

Je čas!

03.02.2023

Je čas! Po tridsiatich rokoch samostatného Slovenska stojíme na prahu života, ako takého. Neveriacky sledujeme dianie naokolo. Demagógia a totalita vládne svetom. Idiotské bábky, hrajú odporné divadielko, temné úmysly poťahujú za šnúrky, predstavenie klaunov v horore. Nastala doba teroru, mocou proti životu človeka, proti Bohu. „Mierotvorcovia“ zo západu o mieri [...]

Škrabanie zemiakov

28.09.2014

Myslím, že len málokto rád čistí zemiaky. Mnohí sme boli k tomu vedení už od malička. Že by práve preto ten odpor v dospelosti? V každom prípade, včasné vstávanie o štvrtej, aby sa stihlo naškrabať devätnásť, „ba i vácej“ vriec krumpľov pre dva a pol tisíca vojakov, tiež nebola sranda. Prvé škrabanie bolo v očakávaní a napätí. Doma som nemal žiaden [...]

Od buka, do buka

13.01.2014

„Ešte raz, ešte aspoň jediný, jeden stupáčik“, V duchu modlikám, no viem, že sa beznádejne prepadám do závetria hrebeňa, vedúceho na západ, k Plaveckému Hradu. Ešte pred malou chvíľou som mal nad ním tisícsedemsto metrov výšky. Pohodlne som sa vyviezol v rozbitom stúpavom prúde. Podchvíľou aj štyri metre za sekundu nahor, ukazovalo vário [1] . Dve hodiny som [...]

Peter Kotlár

Kotlár identifikoval zásahy do ľudských práv a slobôd počas pandémie covidu

28.03.2024 19:02

„Odbornej konferencie“ sa zúčastnila aj ministerka kultúry Šimkovičová.

APTOPIX Russia Ukraine War

List z Charkova: Ako sa žije v tme?

28.03.2024 18:00

Po masívnych raketových útokoch žije Charkov zväčša v tme, no ja sa aj tak usmievam. Možno už len nevládzeme plakať.

1. netradicny porod Krompachy

Zámena pacientiek v pražskej nemocnici viedla u jednej k potratu

28.03.2024 17:47

Zamestnanci nemocnice nedodržali interné predpisy a lekári preto operovali nesprávnu pacientku.

polícia, evakuácia, vyhrážky, UK, fakulta

Polícia v Bratislave zadržala medzinárodne hľadaného občana Bosny a Hercegoviny

28.03.2024 17:32

V prípade dokázania viny mu hrozí trest odňatia slobody až na 15 rokov.

slapia

Občasník vlastných skúseností, zážitkov a úvah, na ktoré nechcem zabudnúť. Pravda mi dáva nádej, že sa to môže aj podariť. Nie je to žiadnym tajomstvom, každý môže čítať, komentovať, pobaviť sa, aj vziať si niečo z toho pre seba. Ovce čítať nevedia, tak ani nepíšu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 13
Celková čítanosť: 24849x
Priemerná čítanosť článkov: 1911x

Autori blogu